Román Ženy je silným príbehom o rozdelenom národe od autorky bestsellerov Slávik, Proti vetru a Priateľky z Firefly Lane. Kristin Hannah tento raz veľmi dobre precítila pocity tých, ktorí po návrate domov z bojového nasadenia zvádzajú boj sami so sebou, ale často aj so svojím okolím. Vracajú sa do krajiny plnej nahnevaných demonštrantov, ktorí chcú zabudnúť na vojnu vo Vietname.
Román Ženy o chybách, ktoré opakujeme
Román Ženy ma zasiahol. Ešte viac som si uvedomila, že my – teda ľudstvo, sme asi nepoučiteľní, že história sa opakuje a možno len v inom sfarbení, riešime to isté, čo ľudia v minulom storočí. Rozumiem, že mnohí z vás nemajú chuť čítať knihu o vojne, keď je u susedov a možno pred dverami, ale toto nie je len kniha vojnovom konflikte, ako o tom, čo prežívajú vnímaví ľudia bez ohľadu na ideály, politický názor, či silu vlastenectva.
Je to kniha, pri ktorej si uvedomíte, že robíme stále tie isté chyby. Nepočúvame sa, vynášame súdy, spochybňujeme, konšpirujeme. Je to aj kniha, pri čítaní ktorej si o to viac uvedomujete, prečo je dôležité spomínať a načo sú nám spomienky. Je to kniha, ktorú by sme si jednoducho mali prečítať.
„Tak to prišlo – strach a obavy, ktoré sa celý večer usilovala potláčať a ignorovať. Zrazu boli prisilné na to, aby im vedela vzdorovať. Už sa nemohla tváriť, že sa nič nedeje. Jej brat odchádzal do vojny.“
To je jedna z úvodných myšlienok knihy, v ktorej hlavná hrdinka Frankie dospieva v Amerike zmietanej vojnou vo Vietname. Ona však žije „v inom svete“, chránená rodičmi, vychovávaná ako žena, ktorej najväčším šťastím bude dobrý muž a deti. Má dvadsať, život pred sebou, štúdium ošetrovateľstva za sebou a tak si po odchode brata povie, že predsa nemôže urobiť nič iné ako to, čo on. A tak vstúpi do armádneho zboru zdravotných sestier a vydá sa po jeho stopách. Veľkou motiváciou je aj otcova „stena hrdinov“, na ktorej sú fotografie členov rodiny, ktorí bojovali za vlasť. Aj ona tam chce raz mať svoje miesto! A potom jej NIEKTO povie vetu na, ktorú do konca života nezabudne: „Aj ženy môžu byť hrdinky.“ A je rozhodnuté!
Samozrejme, že román Ženy je venovaný aj vojnovým zverstvám, tým sa vyhnúť nedá:„Masívne straty. Tak volali to, čo sa v tej noci udialo, skrátené mastrat. Od príchodu novej várky mužov sa to stávalo tak často, že už ani nemali čas vysloviť celý názov.“ Sú to všetko zážitky, na ktoré vás niekto a nič nepripraví. Ale pri čítaní knihy je vám od začiatku jasné, že jej hlavné myšlienky je potrebné hľadať aj inde. Že vojna sa zložením zbraní zďaleka nekončí. Zničí generáciu tých, čo museli/chceli bojovať, ich deti a naveky poznačí aj rodičov.
Kristin Hannah priniesla iný pohľad na vojnu
Vojna má mnohé odvrátené stránky. Málo sa však hovorí o tom, ako priamych účastníkov bojov ovplyvňujú názory najbližších. Nevracajú sa častokrát ako hrdinovia, doma nie sú vítaní ako vlastenci. Vždy je v spoločnosti aj skupina ľudí, pre ktorých sú vrahmi a bláznami, ktorí si myslia, že vraždením vybojujú mier.
Hlavnú hrdinku tohto románu, zdravotnú sestru Frankie, čakajú pľuvance a nadávky. Spochybňovanie, že na fronte vôbec bola. Kniha, ktorú som práve dočítala ma dostala tým, že mi ukázala tú stránku vojny, nad ktorou som príliš neuvažovala. Vojna nie je len o tých, čo majú zbraň v ruke. Myslím, že toto sa autorke podarilo zachytiť veľmi dobre.
„Túto knihu som písala s veľkou láskou, vznikala dlhé roky. Po prvýkrát som nad ňou uvažovala už v roku 1997, ale ako mladá spisovateľka som si ešte netrúfala uchopiť takú dôležitú a komplexnú tému. Necítila som sa dostatočne zrelá ani pripravená na to, aby som dotiahla svoju predstavu do konca. Trvalo mi celé desaťročie, kým som sa konečne odhodlala vrátiť sa k obdobiu vojny vo Vietname,“ hovorí v doslove knihy jej autorka.
Pri Kristin Hannah je zaujímavé, že je právnička, ktorá nad kariérou spisovateľky vôbec neuvažovala. Študovala najskôr mediálnu komunikáciu, pracovala v reklame. Potom vyštudovala právo a tomu sa venovala na plný úväzok. Jej prvá kniha nikdy nevyšla. Napísala ju spolu so svojou mamou, ktorá v tom čase zomierala na rakovinu. Mne sa veľmi páčila jej kniha Priateľky z Firefly Lane. Tak citlivo a úprimne napísanú knihu o sile priateľstva som dlho nečítala. Bolo v nej cítiť hlboké pochopenie svojej knižných hrdiniek. Aj v prípade románu Ženy cítiť, že vie, o čom píše.
Kristin Hannah román Ženy napísala po prečítaní si viacerých autentických výpovedí žien, ktoré slúžili vo Vietname a čoraz viac si uvedomovala, aké sú prehliadané.
„Ich služba sa nedočkala dostatočného uznania, nebola dostatočne zdokumentovaná, ani pripomínaná. Dokonca je veľmi ťažké získať presné a všeobecne akceptované údaje o počte žien, ktoré vo Vietname slúžili. Podľa údajov nadácie Vietnam Women’s Memorial Foundation pôsobilo počas vojny vo Vietname približne 10 000 amerických žien. Väčšina z nich boli zdravotné sestry, ale aj lekárky a zdravotnícky personál, ako dispečérky letovej prevádzky či v armádnych spravodajských službách.“ Zabúdať netreba ani na vojnové korešpondentky, či ženy pracujúce v rôznych humanitárnych organizáciách.
Unifoma, ktorá vzbudzovala nenávisť
Frankie sa vracala z Vietnamu v čase silnejúceho odporu voči vojne. V uliciach boli protestujúci a pre tých bol ktokoľvek v uniforme vrahom. „Keď ju uvideli, ako sa blíži v armádnej uniforme, obrátili transparenty k nej, akoby ju chceli presvedčiť. Niekto na ňu napľul. Fašistická kurva! Zakričal jeden z protestujúcich.“
Knihu si môžete kúpiť ONLINE na tomto odkaze:
Tak si vyberte, čo zraní viac. To, že niekto spochybňuje, že ste vo vojne vôbec boli, alebo to, že ste tam boli. To je jedno, že ste boli zdravotnou sestrou. Máte krvavé ruky. Vôbec to nečakala, čo je zrejmé aj z listu, ktorý po návrate napísala svojej priateľke z Vietnamu: „Drahá Barb, som doma. Nikto mi nepovedal, aké ťažké to je – návrat späť. Prečo si ma nevarovala? Na letisku na mňa pľuli, nazvali ma vrahyňou detí. Čo to, dopekla, má znamenať? Rodičia sa ma ešte ani raz nespýtali na Vietnam. Mama sa tvári, akoby som sa vrátila z detského tábora a otec so mnou sotva prehovoril.“
Nikto nechce počúvať, čo na vojne zažila. Cíti tlak, aby konečne na všetko zabudla a tvárila sa, že tam vlastne ani nebola. A bola?
Ani vlastní ťa „neberú“, lebo si žena
Priznať si, že máme problém je ťažký proces. Ale ako s ním pracovať, keď vlastne aj v očiach odborníkov neexistuje?
„Frankie vyšla z miestnosti a tresla za sebou dverami. Rázne kráčala po chodbe, keď zbadala plagát POMOC TU, strhla ho zo steny a pošliapala. MASH bol v tom roku televíznym hit. Ako môžu ľudia stále veriť, že vo Vietname neboli ženy? Ešte aj veteráni, dočerta?“
Román Ženy sú príbehom jednej ženy, ktorá odišla do vojny, ale vrhá svetlo na všetky tie, ktoré podobne ako ona riskovali vlastné životy a zabúda sa na ne. V 60. – 70.rokoch až tak, že aj keď vyhľadali pomoc, lebo nevedeli spracovať zažité traumy a padali doslova na dno, poslali ich domov. Buď si vypočuli vetu, ktorá v knihe rezonuje veľakrát – „vo Vietname ženy neboli“, prípadne, že majú žiť ďalej, nájsť si muža a založiť rodinu, alebo: „Sem nepatríte, slečna. Toto je pre veteránov, ktorí zažili boj vo Vietname.“
V knihe však nechýba láska, nádej, komplikovanosť vzťahov, sila priateľstva, jednoducho všetko čo od románu čakáte.
