Počas rozhovoru so spisovateľkou Silviou Bystričanovou o jej novej knihe – Stačí, že sa máme radi, mi v hlave utkvela táto veta: „Tento rok pred Vianocami neumývam okná, lebo mám dobré knihy, ktoré si chcem prečítať, umyjem ich na jar.“
Vedela som, že to bude zaujímavý rozhovor nielen o autorkinej 13. knihe. Silvia Bystričanová pracovala 15 rokov v školstve a možno aj preto sa ma v úvode opýtala na dĺžku rozhovoru, aby sa nerozliala slovami ako rieka.
Silvia Bystričanová a jej 13. kniha
V roku 1999 prežila klinickú smrť. „Myslím, že sa to často deje ľuďom, aby získali odvahu robiť to, po čom túžia, chcú a snáď aj vedia,“ hovorí o tomto zážitku.
V podcaste sme hovorili o vzácnych vzťahoch medzi súrodencami, priateľmi, ale napríklad aj o vzťahu spisovateľka-editorka. Silvia Bystričanová nám prezradila, ktorého autora by rada pozvala na kávu a naopak, ako dokážu do jej života zasiahnuť čitatelia. Celý rozhovor si môžete vypočuť tu:
Žena z mesta či z dediny
Zaujímalo ma, či je Silvia Bystričanová žena z mesta alebo z dediny. „Som žena z malého vidieckeho mesta, veľké mestá mám rada tak na tri hodiny, pretože mám rada svoje ticho. Moje deti sú rozcestované, žijú v mestách a syn často podotkne: Mami, ty si spokojná len na chalupe. A je to tak, lebo to je požehnaná samota – sama som si ju vybrala. Iné je, keď je človek sám a nechce byť sám. Ja som rada sama, mám rada ticho a manžel tiež,“ povedala autorka knihy Stačí, že sa máme radi.
K tichu a samote povedala viac. „Ja som veľký introvert so schopnosťou byť súčasťou spoločenských akcií. Veľmi rada idem do kabaretu do Bratislavy za kamarátkou Luckou Siposovou, rovnako za Szidi Tobias, s ktorou vieme nádherne mlčať a vieme sa v dobrom pohádať, keď hráme scrabble. Tým, že je Maďarka, občas ma rada presviedča o určitých slovách – a to je komické. Dokážeme u nej v záhrade dve hodiny mlčať a potom sa jedna z nás zdvihne a ide urobiť kávu. To je to najvzácnejšie priateľstvo, keď dokážete s človekom mlčať, viete, kde má kávu a môžete mu zavolať aj o štvrtej nadránom,“ takto Silvia Bystričanová začala odpoveď na otázku, či je žena z mesta alebo skôr z dediny.
Silvia Bystričanová tvorí, keď my spíme
Spisovateľka Silvia Bystričanová tvorí, keď ostatní spia. „Píšem po nociach. K práci potrebujem tmu, ticho a jemnú únavu. Vtedy totiž z človeka opadne ego a začne písať úplne inak. V hlave mám najskôr posolstvo knihy a potom približne týždeň hľadám mená pre literárne postavy, lebo nemôžem použiť meno niekoho zo svojich známych, pretože by som chtiac-nechtiac skĺzla k tomu, že by som ich začala opisovať a pri čítaní by sa v postavách našli. V tomto sú mi nápomocní moji čitatelia, ktorí mi posielajú návrhy na nezvyčajné mená. Predsa len, keď píšete trinástu knihu, už máte výber mien trošku obmedzený,“ dodáva Silvia s úsmevom a začíname rozoberať aj vzťah s jej editorkou.
„Keď dopíšem kapitolu, nečítam ju po sebe. Verím, že takto je môj príbeh autentický a pravdivý. Ak sa mi stane, že knihu dopíšem o druhej v noci, tak o päť minút na to, ju posielam Zuzke Šeršeňovej.“ Jej editorka je jej prvým čitateľom, dovtedy o knihe nikomu nehovorí. Ich editorsko-spisovateľské puto je naozaj veľmi zaujímavé. Silvia hovorí, že Zuzana vie dokonale vycítiť tzv. „trojsekundové tichá“. Čo to presne znamená, sa dozviete v našom podcaste. Rovnako i to, čo zo seba vkladá do svojich postáv a ako si vie nájsť spomínaný pokoj a ticho aj vtedy, keď čaká v rade na pošte.
„Som rada, že mi do života prišla Zuzana Šeršeňová, lebo ju považujem za najlepšiu editorku. Kvôli nej som nedočítala veľa kníh, lebo som si neraz povzdychla, že toto by moja Zuza prečiarkla a z textu vyhodila. Je prísna a tak to má byť,“ uzatvára proces tvorby knihy Silvia Bystričanová.
Vzácne veci po babke
„Babka ťa mala rada, poď si na pamiatku zobrať niečo z jej bytu.“ S touto vetou ju nedávno zaskočila kamarátka potom, ako jej zomrela stará mama a zostal po nej plný byt osobných vecí. „Vtedy som si uvedomila, aké je to ťažké zbaviť sa vecí, ktoré sú spomienkami. Nie každý zvládne vyhodiť to, čo zostalo po ľuďoch, ktorých sme milovali,“ spomína Silvia na skutočný príbeh a zároveň vysvetľuje, že práve takto sa zrodila jedna z jej postáv.
Knihu si môžete pohodlen kúpiť ONLINE – stačí kliknúť tu:
Kniha opisuje vzťah troch dospelých súrodencov. Kaderníčka Antónia a mladší brat Peter spolu bývajú aj po štyridsiatke v byte po rodičoch. Majú staršieho brata, usadeného primára Tichomíra, u ktorého sa stretávajú každý druhý piatok na večeri. Tak si to želali ich rodičia a aj sami si postupne uvedomujú, že spoločné večere majú radi aj oni.
A áno, majú sa veľmi radi. Aj keď sa vedia na seba nahnevať, mať netaktné poznámky na adresu sestry – kedy si konečne nájde chlapa a vydá sa – a dokonca sú schopní na seba aj zvýšiť hlas. Peter má firmu zaoberajúcu sa vypratávaním bytov po zosnulých. Práve tam spoznáva množstvo zaujímavých postáv, ktoré ovplyvnia nielen jeho život.
Cez láskavý príbeh k hodnotám
„Niekto v knihe nájde len príbeh o súrodencoch, ktorí sa majú radi, aj keď sa často podpichujú, a iný čitateľ nájde viac… Pre mňa je to však aj kniha o tom, ako všetko so všetkým súvisí. Niekedy sa nám dejú veci, na ktoré sa hneváme a až neskôr zistíme, že sa nám nič lepšie nemohlo stať. Chcela som poukázať na to, že aj keď sme ako súrodenci veľmi rozdielni, mali by sme v sebe nájsť, keď už nie vzájomnú podobu, tak aspoň lásku, s ktorou nás rodičia vychovali v rovnakom prostredí,“ opisuje autorka posolstvo svojej novej knihy.
Stačí, že sa máme radi? Pokojne si za názvom knihy dajte otáznik aj vy a uvažujte pri čítaní nad tým, čo by ste napísali do denníka, ktorý si raz prečíta vaša vnučka o tom, akých máte súrodencov a akého predmetu po svojich blízkych by ste sa nikdy nevzdali. Pri čítaní knihy Stačí, že sa máme radi budete uvažovať možno aj nad inými otázkami, ale číta sa ako všetky autorkine knihy – rýchlo, plynulo, aj keď ste unavení po práci. Prostredníctvom láskavého príbehu nachádzať hodnoty. To je cieľom Silvie Bystričanovej a aj o tom sme spolu hovorili v našom podcaste.
