Ženy a 17. november pripomína výstava Každodenná odvaha, ktorá prináša príbehy žien, čo sa v rokoch 1968 – 1989 rozhodli postaviť komunistickému režimu v Poľsku a Československu. Namiesto pokojného života si disidentky zvolili cestu odporu, rizika a solidarity. Boli to aktivistky, redaktorky, konšpirátorky, kuriérky či organizátorky podzemných štruktúr – ženy, ktoré významne prispeli k pádu totalitného systému, no na ktoré dejiny často zabúdali.
Ide o autorský projekt, ktorý je výsledkom úspešnej spolupráce Poľského inštitútu v Bratislave a Poľského inštitútu v Prahe. Kurátorka výstavy a autorka textov o poľských disidentkách je poľská dokumentaristka, spisovateľka a kurátorka Marta Dzido – autorka jedného z prvých filmov o ženách v hnutiach bojujúcich počas komunizmu za slobodu Solidarita podľa žien (Solidarność według kobiet, 2014, 103 min).
Na výstave sa podieľala aj sociologička a autorka knihy Ako sme žili v rokoch normalizácie OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ, ktorá k téme poskytla rozhovor pre portál Ženy v meste.
Ženy a 17. november: Rozsvietené okno ako symbol
Vizuál k výstave Každodenná odvaha – Poľky, Slovenky a Češky v protikomunistickom odboji 1968 – 1989 má motív rozsvieteného okna v paneláku. Čo symbolizuje?
“Je to presná vizuálna skratka, symbol toho, kde sa revolta proti komunistickému režimu odohrávala, kde sa spoločenstvá vzdoru stretávali, kde sa prepisovali samizdaty, konali tajné koncerty, prednášky, výstavy, kde sa pripravovali zásadné politické dokumenty. Súkromná sféra – byty, domy, chalupy – bola priestorom politického konania. Verejný priestor bol plne monopolizovaný politickou mocou a tak sa súkromný priestor stal akýmsi náhradným verejným priestorom. V tomto duchu české kolegyne nazvali svoju knihu rozhovorov s chartistkami „Bytová revolta: Jak ženy dělali disent“, vyšla v roku 2018.”
V čom teda spočívala „každodenná odvaha“ žien pôsobiacich v disente v rokoch 1968–1989?
“Každá aktivita, ktorá vyjadrovala kritický názor, nebola lojálna s líniou strany a vlády, bola potenciálne riziková. Odvaha spočívala v ochote do tohto rizika ísť. Spôsobov perzekúcie bola celá plejáda – od výsluchov na eštébé (tajnej polícii komunistickej moci), cez domové prehliadky, vyhodenie zo zamestnania, odobratie pasu (ak človek aktívny v disente ešte vôbec nejaký mal), sledovanie, ostraha (čiže viditeľné, priznané mnohohodinové sledovanie), odpočúvanie bytu, telefónu až po brutálnejšie formy, ako bolo zadržanie na 48 hodín (to sa dalo aj bez súhlasu súdu) alebo súdne procesy za paragrafy ako napríklad výtržníctvo, poburovanie, alebo marenie úradného výkonu či marenie kontroly nad cirkvami – to sa dalo „našiť“ prakticky za hocičo, zatknutie hrozilo kedykoľvek. V mnohých prípadoch aj fyzické násilie – zažili ho pražské chartistky, na Slovensku skôr ľudia z undergroundu, chalani, ktorí išli na polooficiálne koncerty alebo iba mali dlhé vlasy.
Nepríjemnou formou násilia bolo tiež zastrašovanie a vyhrážanie, že sa niečo môže stať rodine, dokonca deťom, alebo držanie blízkych ako „rukojemníkov štátu“ – deti nemohli študovať, alebo: ak nebudete spolupracovať, postaráme sa, by vaša chorá mama nedostala lekárske ošetrenie …. a podobné zvrhlosti.”
Aký bol podľa Vás najväčší profesijný risk, ktorý tieto ženy podstupovali?
“Bol to zákaz vykonávať svoju profesiu, vyhodenie, preradenie, zákaz publikovať, vystavovať a pod. V tejto súvislosti by som uviedla jeden generačný rozdiel – staršia generácia žien (i mužov), ktorí sa stihli pred normalizáciou profesijne etablovať – najmä v umeleckých a spoločenskovedných profesiách, boli po roku 1969 vyhodené zo svojich pozícií a vlastne aj vykázané z verejného priestoru. Mladšia generácia, ktorá do normalizácia dorastala, často na nejaké profesijné ambície už dopredu rezignovala, mnohé ženy v disente robili upratovačky, hoc aj povedzme vyštudovali vysokú školu.”
Ženy a 17. november: Rehoľná sestra i študentka
Čím Vás najviac oslovil príbehy slovenských disidentiek, o ktorých sa na výstave hovorí? Ktorý ženský príbeh Vás najviac zaujal, alebo sa opakoval a bol podobný s ostatnými?
“Príbehy žien, s ktorými som robila rozhovory pre knihu „Ako sme žili v rokoch normalizácie“, som už poznala, ale zaujali ma napr. osudy žien, ktoré obetavo pracovali v tajnej cirkvi – túto časť pre výstavu spracoval František Neupauer z ÚPN. Napr. Emília Pastvová bola väznená niekoľko mesiacov, prišla o miesto v knižnici a ako politická väzenkyňa mala až do roku 1989 ťažkosti s hľadaním zamestnania. Dodnes málo vieme o podiele rehoľných sestier na protištátnych aktivitách. Výstava približuje niektoré z nich.
Dramatický je prípad mladej študentky Boženy Hoštákovej, ktorá v roku 1969 na 1.výročie okupácie písala protestné nápisy, niekto ju udal a odsúdili ju na päť mesiacov nepodmienečne za urážku predstaviteľa komunistickej strany a predstaviteľa cudzieho štátu. Trest si odpykala na samotke v Ilave a po prepustení mala päť rokov zákazu akéhokoľvek povolania.
Alebo – doplnila som si príbehy staršej generácie „neposlušných“ žien – spisovateľky Hany Ponickej a prekladateľky Marty Ličkovej. Ponická musela po nástupe normalizácie opustiť redakciu Smeny, odišla z Bratislavy, ale režim si ju našiel – chceli od nej, aby podobne ako stovky iných ľudí, najmä z kultúry, podpísala vyhlásenie odsudzujúce Chartu 77, tzv. antichartu. Za odmietnutie draho zaplatila.
Alebo – možno menej známa Marta Ličková, ktorej manžel zoznámil svet s dielom Alexandra Solženicyna a stal sa jedným z prvých politických väzňov normalizácie, vo väzení strávil dva roky. Keď sa s podlomeným zdravím vrátil, odviedli na výsluchy jeho ženu Martu. Obaja okamžite museli skončiť so svojou prácou, manžela nechceli zamestnať ani v kotolni, Marta sa stala živiteľkou rodiny. Až do roku 1989 prekladala iba tajne, pod cudzími menami.”
Čo bolo zdrojom sily týchto žien?
“Určite presvedčenie, že to, čo robia má zmysel. V tom krátkodobom horizonte – vytváranie slobodného priestoru, alternatívy k oficiálnemu svetu, ktorý bol plný pretvárky. Konali nekonformne v snahe uchovať si to najcennejšie – vnútornú slobodu. V strednodobom – viera, že raz ten režim padne. A v každodennosti určite bolo takým zdrojom spoločenstvo ľudí s podobným zmýšľaním, vzťahy partnerské, rodinné, priateľské, sieť, ktorá podržala.”
Menila sa úloha Sloveniek v odpore od roku 1968 až po koniec 80. rokov?
“Obdobie najväčšej beznádeje bol asi koniec 70.rokov a besnenie režimu, ktoré nastalo po Charte, hlavne v Čechách. Známa akcia „Asanace“, ktorej cieľom bolo donútiť čo najviac nepohodlných ľudí k odchodu z Československa. Bolo to aj obdobie najväčšieho zatýkania a najtvrdších trestov. Druhá polovica 80.rokov priniesla na Slovensku väčší dôraz na ekologické aktivity a aktivity tajnej cirkvi vyvrcholili počas Sviečkovej manifestácie.”
Ako vnímate vplyv týchto žien na udalosti v novembri 1989?
“Za zásadnou zmenou, ako bol november, určite stoja veľké gestá, ale do veľkej miery práve vytrvalosť, neústupčivosť a osobná každodenná statočnosť. Znie to možno pateticky, ale ženy boli prítomné oveľa zásadnejšie, než ako sa im doteraz „ušlo“ v kolektívnej pamäti. Ale je to všeobecnejší problém – v pamäti ostanú zapísané tie veľké spektakulárne činy, tribúny a vystúpenia.”
Oľga Gyárfášová: Bez solidarity žien to nešlo
V čom boli formy odporu slovenských disidentiek špecifické, napríklad oproti poľským či českým?
“Tie rozdiely sú dané politickým vývojom, ale aj hlbším kultúrnym zázemím, podhubím tých spoločnosti. Poľsko to bola najmä Solidarita – nezávislé odbory, ktoré vznikli po štrajkoch v Gdanských lodeniciach. Poľskí komunisti (ale aj ich bratskí súdruhovia v ďalších krajinách tzv. východného bloku) sa ich tak báli, že generál Jaruzelski vyhlásil koncom roku 1981 výnimočný stav, Solidaritu zakázal a stovky jej predstaviteľov dal internovať. Podzemnú štruktúru Solidarity držali až do pádu režimu najmä ženy.
V Čechách, ale hlavne v Prahe, sa viacero protirežimových prúdov spojilo v Charte 77. Tam ju podpísali stovky ľudí, na Slovensku pár desiatok.
Na Slovensku bolo niekoľko silných občianskych prostredí vzdoru, mnohé fungovali v tzv. šedej zóne – neboli oficiálne, ale nebol to ani jasný politický disent. Zjednodušene poviem, že tie rôzne „ostrovy pozitívnej deviácie“ sa postupne prepájali a vyústili do dvoch rozhodujúcich protirežimových vystúpení – kritickej publikácie ochranárov Bratislava/Nahlas (ktorú Václav Havel nazval slovenskou obdobou Charty77) v roku 1987 a Sviečkovej manifestácie na jar 1988.
Sympatické na tejto výstave je, že nerobí nejakú súťaž utrpenia alebo strádania ako ceny za odvahu. Jej posolstvo je, že každodenná odvaha bola vlastná všetkým ženám, ktorých osudy sú predstavené a iste aj mnohým ďalším.”
Existovala solidarita medzi ženami odporu?
“Solidarita a dôvera, bez toho by to nešlo.”
Čím sa podľa Vás líšil odpor žien proti komunistickému režimu od odporu mužov?
“Boli niektoré aktivity, ktoré skôr robili ženy – prepisovanie, preklepávanie samizdatov, ženy zase niesli väčšie bremeno starostlivosti – o rodinu, deti, partnerov, spoločenstvo.”
Už neplatí muži Novembra
Prečo sa stále na ženské osobnosti odporu v dejinách zabúda, prípadne málo o nich hovorí?
“Vezmem si na pomoc citát z knihy kolegyne Zuzany Maďarovej Ako odvrávať novembru z roku 2019. Na margo „neviditeľných“ žien novembra 89 napísala: aj keď ženy boli prítomné vo verejnom priestore a verejne vystupovali, zostali nezapamätané. Potvrdzuje sa, že ženy si pamätáme najmä vtedy, ak konajú v súlade s rodovo stereotypnými rolami, teda vystupujú ako manželky či pomocníčky. Takáto reprodukčná práca sa však nepovažuje za plnohodnotné revolučné či politické konanie a vo väčšine obrazov revolúcie je neprítomná“. A možno je to aj tým, že sa ženy o tie zásluhy a „metále“ menej hlásia.
Našťastie sa to mení, dnes už málokto povie „muži Novembra“, čo bol pred rokmi kľúčový slogan výročí. Ale stále je čo dobiehať a verím, že aj táto výstava zviditeľní ženy ako plnohodnotné aktérky protikomunistickej opozície.”
Vy ste vydali knihu Ako sme žili v rokoch normalizácie, do ktorej ste vybrali 10 žien, čo ste osobne poznali v tých rokoch a s mnohými ste sa aj priatelili. Ako prebiehal výber žien na výstavu Každodenná odvaha? V čom to bol iný záber?
“Záber tejto výstavy je širší, prekračuje hranice troch štátov. S iniciatívou prišla poľská strana, hlavnou kurátorkou je poľská spisovateľka a filmárka Marta Dzido. Osobne považujem za mimoriadny prínos tejto výstavy práve jej cezhraničnosť. Sme súčasťou stredoeurópskej histórie a tak, ako my sa prostredníctvom tejto výstavy naučíme viac o Poľkách a Češkách, tak sa naše hrdinky predstavia za hranicami Slovenska. Zároveň je, samozrejme, rovnako dôležité ich zviditeľniť aj u nás.
Výber bol zodpovednosťou národného tímu (Zuzana Luprichová, Soňa Gyarfášová, Fero Neupauer a ja), ale, samozrejme, priestor, ktorý sme mohli vyplniť, nebol nekonečný, čiže nasledovali – aj nad rámec štvorčlenného tímu – mnohé konzultácie, diskusie a aj rozhodnutia niektoré veci skrátiť alebo úplne vypustiť. Hlavným odborným garantom výstavy bol v závere Petr Blažek z Ústavu pro studium totalitních režimů v Prahe.”
Ako vplývali ženy známe z verejného života (napr. speváčky, novinárky, umelkyne) na formovanie verejnej mienky počas normalizácie?“Asi ide o to, či si vezmeme Helenu Vondráčkovú alebo Martu Kubišovú 😊.“