„Nebláznite! Prečo chcete dieťa až takto trestať?,“ opýtali sa mojej sestry hostia počas silvestrovskej žúrky. Boli prekvapení, že rodičia chcú svojho šesťročného syna poslať spať pred polnocou. Nerozumeli tomu ani vtedy, keď sa im moja sestra snažila vysvetliť, prečo sa takto rozhodli. Ja som tomu rozumela, pretože som bola svedkom toho, čo sa stalo deň pred silvestrovskou zábavou. Deti sa mali pred spaním ešte okúpať. Ako to väčšinou pred spaním býva, jašili sa a vôbec sa im do postieľok nechcelo. Ten starší začal strašne vyvádzať a prekročil hranice otcovej trpezlivostí. Otec sa ich snažil ešte povzbudiť pozitívnym sľubom: „Keď sa teraz rýchlo okúpete a pôjdete spať, zajtra budeme všetci hore až do polnoci a spolu privítame Nový rok“.

Všetci sme sa na ten večer veľmi tešili. Boli sme s manželom na návšteve rodiny v Poľsku a chystali sme spoločnú párty. Práve sme dokončovali so sestrou prípravy na ten výnimočný večer - na hru, v ktorej sa mal hlavne jej starší, šesťročný syn, ukázať.  Čiže hľadať poklady podľa návodov schovaných v obálkach na rôznych miestach po celom dome. Bol to náš zámer, aby si školopovinný chlapec precvičil čítanie a logické rozmýšľanie. Potom mali nasledovať spoločné maľovanie obrazu a na záver challenge manekin, čiže spoločné natočenie filmu, v ktorom sa všetci zastavíme a tak nás zachytí kamera. Potom sme mali tancovať a čakať na polnoc. Detské šampanské sa už chladilo.

Lenže v ten osudový večer pred veľkou zábavou chlapec otca nepočúvol a vyvádzal. Kričal. Zúril, keď ho otec napomínal. Bolo toho už príliš, moja sestra zakročila a odviedla syna do vedľajšej izby, aby sa utíšil. Nešlo mu to, kričal, zhadzoval knihy z poličiek a urazil otca.

„Musíme zareagovať, ale čo mu povieme?,“ tíško si jeho rodičia šepkali ako budú jednotne postupovať, keď sa budú s dieťaťom rozprávať. Vedeli, že nemôžu tu situáciu preskočiť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Vedeli, že nemôžu chlapcovi podľahnúť. Vedeli, že musia vymyslieť adekvátny trest.

„Keďže som povedal, že ten, kto bude dobrý, oslávi s nami príchod Nového roka, tak pôjde spať skôr, bohužiaľ,“ vyhlásil otec. Obe sme so sestrou na neho pozreli prekvapene. Boli sme z toho vykoľajené. „Ako? Pôjde spať skôr? Veď on na to tak čaká...,“ rozmýšľali sme ešte chvíľu nahlas.

Ale vedeli sme, že to inak nejde. Tak sme sa dohodli, že do hier sa zapojíme všetci a že ich zorganizujeme skôr, ako sme plánovali – aby sa mohol zapojiť aj starší syn a mal radosť z dlhoočakávaného silvestrovského večera.

Na počudovanie, syn prijal trest pokojne. Vyzeralo, že pochopil, čo zlé spravil a že zlé správanie nezostalo bez povšimnutia. On to čakal. Asi sa mu aj trocha uľavilo. Už sa mohol s rodičmi zmieriť, ospravedlnil sa, rozhádzané knihy upratal.

A silvestrovská párty? Tá sa vydarila na jednotku! Namaľovali sme spoločný obraz, natočili film, aj sme si zatancovali. Chlapci našli poklady a starší v hre exceloval – tak, ako sme očakávali. Keď sa blížil čas, že sa bude musieť s nami rozlúčiť, všetkým nám ho bolo ľúto. Mali sme slzy v očiach. Jedna stiekla aj po chlapcovom líčku, ale pokojne kráčal do svojej izby. Mojej sestre tých sĺz do očí nabehlo trocha viac. Priznávam, že aj mne.

„Nechceme, aby náš syn v budúcnosti riešil problémy s použitím sily, aby rozhadzoval knihy, keď sa nazlostí, aby ho ovládali nervy. Chceme, aby vedel, že sa nám to nepáči, dosť je okolo nás ľudí, ktorí si chcú agresivitou vybiť zlosť a niečo tak vybaviť. Naše dieťa má vedieť, že takým štýlom nič nevybaví,“ povedal rozhodne môj švagor.

Má pravdu. Všetci sa obávame toho, aby agresivita neovládla svet. Vidíme jej stále viac a viac. Myslím si, že keby bola zničená skôr, ešte v zárodku, nemala by takú šancu rozlievať sa svetom. A preto treba reagovať. Napriek tomu, že to bolí. Napriek tomu, že smúti materinské, či otcovské srdce. To si ale vyžaduje prísnosť a dôslednosť. Tak pre istotu, aby sa ti malí „anjelici“ nezmenili na agresorov.

 

Prečítajte si aj 

George Michael a rozhádané sestry