Tak už sa s tým konečne zmier, veď čo by si v tvojom veku chcela! Aj vy ste už niekedy počuli takú hlášku? A to v momente, keď sa vám nedarilo dosiahnuť vytýčený cieľ a práve ste potrebovali povzbudiť?

Neznášam to, keď niekto takto začne argumentovať vtedy, keď sa zverím, že s niečím bojujem. No, napríklad, s kilami navyše. Banálne? Na jednej strane áno, na druhej – ako vraví moja známa, každá to rieši, len nie každá to prizná. Neviem, či má pravdu, ale určite každý raz riešil situáciu, keď musel s niečím bojovať a okolie (prípadne logika) mu našepkávalo, že nech to radšej vzdá, lebo okolnosti mu neprajú.

Minulý týždeň som bola na masáži. S masérkou, ktorú som odhadovala na vyše 40 rokov, sme sa rozprávali o chudnutí (tak možno predsa len, každá to rieši?). Prezradila mi, že práve schudla do konfekčnej veľkosti 42 a že konečne ju začal baviť život a aj nákupy. Doposiaľ sa s dcérami prechádzala po nákupnom centre, z ktorého oni vždy odchádzali s plnými taškami a ona s prázdnymi rukami. „Viete, všetky tie veci v rozmeroch XXL sú ako pre babičky: nemoderné a smutné,“ vysvetľovala masérka. Teraz, keď schudla, mohla si konečne kúpiť aj krajšie kúsky. Poznám však ženu, ktorá mi opisovala radosť, keď schudla do konfekčnej veľkosti, čiže do toho spomínaného XXL (aj ona to rieši). Bola šťastná, že konečne nie je odkázaná len na krajčírku. 

Prednedávnom som pozerala celovečerný poľský film natočený podľa skutočnosti o Janovi Melovi – chlapcovi, ktorý vo veku 13 rokov prišiel o ruku a nohu, keď sa pred búrkou schoval do trafostanice. Vtedy cez jeho telo prešlo 15 tisíc voltov. Zázrakom prežil. Po nehode sa nevedel zaradiť späť do života a nemal ani chuť bojovať. Všetko sa zmenilo, keď sa Ján stretol s Marekom Kamińskym – cestovateľom, polárnym prieskumníkom, ktorý chlapca zobral na severný a južný pol. Dobyli ich spolu v priebehu jedného roka! Potom ešte zdolal Kilimandžáro a mnoho ďalších vrcholov. Chápete to? V jeho situácii? Viete si asi predstaviť tých, ktorí si klopali na čelo a spochybňovali jeho snahu. Snahu bojovať s takmer nemožným.

Bez ruky, bez nohy, v extrémne ťažkých podmienkach! Veď toto dokáže máloktorý zdravý a nie to invalid! Ale ten Janko, ktorý po nehode bojoval sám so sebou, či vôbec vstať z postele, to dokázal!

Pre niekoho je Kilimandžáro zdolaním cesty s prekážkami, boj s vlastnými slabinami, či s prebytočnými kilami. Každý má svoje Kilimandžáro, ktoré sa zdola zdá úplne nedobytné. Pod tou veľhorou stretnete ľudí, ktorí sa naň nikdy nepoberú a ešte vás budú presvedčovať, aby ste aj vy zostali dole. Veď čo budete kráčať s hendikepom? Vo vašom veku?

Keď sa však na cestu poberiete, cieľ sa začne približovať. Určite vás po ceste dopadnú krízy, znechutenie a únava. Možno budete potrebovať povzbudenie. Možno sa vtedy zase ozvú tí zdola, ktorí vás začnú presvedčovať, aby ste sa vrátili, lebo... – veď viete.

Dnes už dospelý Ján Mela počas svojich prednášok povzbudzuje iných, aby sa nebáli kráčať. Jeho slova sú veľmi presvedčivé, lebo on sa napriek hendikepu odvážil. V jeho prítomnosti by nám to bolo zrejme všetkým dosť blbé začať sa vyhovárať na... vek, či iné prekážky, ktoré si nevieme z našej cesty smerom na vysnívané Kilimandžáro odstrániť.

.

Prečítajte si aj Predstavenie s veľmi malým p