Keď som si tento týždeň sadala do štúdia na rozhovor s vedkyňou Dominikou Fričovou, myslela som si, že budeme hovoriť len o vede. Zaujala ma totiž správa, že úspešná neurobiologička sa vrátila z prestížnej kliniky na Floride už pred rokom a pol, ale niečo tak základné a obyčajné ako pipety dostala až teraz.

Keď som sa jej však pýtala, čo vlastne bolo na jej návrate najťažšie, povedala, že ľudia. Slováci. To ako sa k sebe správajú. Akí sú k sebe zlí. Popísala niečo, čo v Spojených štátoch pri bežnej každodennej interakcii naozaj funguje, a zažil to každý, kto tam strávil viac ako týždeň.

Ľudia sa bežne usmievajú, my nie 

Dominika opisovala, že ľudia v Spojených štátoch k vám v bežnej medziľudskej komunikácii pristupujú s niečím, čo sa volá benefit of the doubt. Teda, že nevedia, čím prechádzate, a čo práve prežívate, a preto vám dajú šancu mať aj blbý deň a neopätovať vám to.

Bežne sa tam ľudia usmievajú, pri objednávkach v reštaurácii, či potravinách si poďakujú, porozprávajú sa. Správajú sa prosto milo a slušne, pretože tak sa potom žije všetkým lepšie.

Musím povedať, že s Dominikou súhlasím do bodky. Stačí, aby sa človek vrátil po mesiaci dovolenky v ľubovoľnej krajine a prepadne ho úzkosť. Pamätám si, ako sme mesiac jazdili a presúvali sa po Indonézii v zápchach, na motorke v dosť náročnej premávke, ale vulgárne vynadané som dostala až doma po 5 minútach za volantom, pretože som pustila chodcov na priechode a týpek sa ponáhľal.

Nejde len o organizovaných agresívnych pomätencov v Lidli, ktorých musí spacifikovať polícia. Ide o všetky momenty, keď niekoho upozorníte na tak banálnu vec, akože má posunúť auto, pretože po chodníku neprejde kočík ani vozíčkar. Pod domom máme novú kaviareň, kde sa zgrupujú podivné typy - drahé autá, motorky, tak celkovo tam chodí taká zvláštna skupina ľudí. Rozložili si stoličky na chodníku a parkujú tam motorky tak, že aj ja tam občas ráno musím kľučkovať. Suseda má dve deti a už mesiace ich žiada, aby chodník nechali prejazdný pre kočíky.

V normálnej krajine by sme sa naučili nájsť kompromis, motorky by odstavili inde ako na chodníku. V našej krajine jej vynadali, že má ísť s deťmi žiť na vidiek a veselo tam parkujú ďalej. A takto si tu žijeme. Platí pravidlo, že silnejší a agresívnejší vyhráva. My ostatní si môžeme ísť trhnúť. Správame sa k sebe hnusne v obchodoch, v nemocnici, na úradoch aj v práci.

Pandémia nespôsobila, že sme nevrlí

Všade, kam človek vkročí, na neho čaká v lepšom prípade pasívna, v horšom aktívna agresia. Zvykli sme si okamžite na každú vetu po ľuďoch hučať, hoci nás len upozornia na nejaké pravidlo alebo problém. Ženy voláme hysterky, chlapom nadávame do debilov. A tak si tu žijeme a hovoríme si, že sme pohostinný národ.

Pandémia to nespôsobila. Pandémia to len lepšie ukázala. Sme nevrlí, nepríjemní a všímame si to najmä na druhých. Lenže začať treba od seba. Ja som si napríklad povedala, že aj na nepríjemné situácie budem upozorňovať slušne a pokojne. S úsmevom prívetivo hovorím ľuďom pred vchodom, že parkujú na rezidenčnom mieste, a že ich chcem len v dobrom upozorniť, že ak to nepreparkujú, zavolám políciu. Prezentujem im to tak, že vlastne ušetria, a že im to hovorím v dobrom.

Pani, ktorá nedvíha výkaly po psovi, ponúknem sáčok so slovami, že aj mne sa stáva, že si niekedy sáčky zabudnem. V kaviarni, aj v potravinách sa usmievam a niekedy sa spýtam, aký majú deň. Zo zásady sa snažím usmievať, aj na ľudí len tak na ulici, a keď vidím, že niekto na ulici potrebuje pomoc, zastavím sa a je mi jedno, či je opitý alebo bez domova.

Proste sa musíme začať k sebe správať normálne. Neviete, čo sa niekomu deje, netušíte, či mu práve nezomrel otec, alebo či práve žena nepotratila. Neviete, či nemajú finančné problémy, netušíte, či majú večer čo jesť, a či nemajú choré dieťa. Dajte ľuďom benefit of the doubt. Dajte im šancu mať blbý deň a neopätovať zlú náladu či hnev. Bude sa nám tu všetkým žiť lepšie.

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maili?