„Neviem prečo, ale mne sa vždy prihodí niečo zvláštne,“ povedala mi moja krstná, keď sme sa pred nedávnom stretli. Dlho sme sa nevideli a keď začala rozprávať o príhodách, ktoré sa jej udiali, mala som pocit, že je to až neuveriteľné, že osud pre jednu osobu pripravil toľko zvláštnych situácií.

„Predstav si, neuveríš tomu....“ začínal každý jej veselý príbeh. A každý bol zo série: „Je To Možné?!“.

No zoberme si napríklad tu spred roka, ktorá sa odohrala na cintoríne. Moja teta navštívila hrob príbuznej, ale nevšimla si, že vedľajší hrob sa dosť prepadol. Stačila chvíľa, zatočila sa jej hlava, stratila rovnováhu a spadla do diery. Našťastie nie veľmi hlbokej, ale... keďže je dosť ťažká, nevedela sa z tej diery dostať vlastnými silami. Nikde nikto. Nemala koho požiadať o pomoc. „A tak si ležím v tom hrobe, vytŕčajú mi nohy, je zima a ja sa už lúčim so životom, lebo, keď sa nikto neobjaví, isto tu zmrznem na kosť a zomriem priamo v hrobe,“ popisovala teta. Bože, to je priam hrôzostrašné!

Po nejakom čase sa vo vedľajšej uličke objavil nejaký pár, a tak moja teta začala volať o pomoc. „Najprv ma nevideli, potom asi zbadali vytŕčajúce nohy z hrobu. Dosť neisto sa pozerali, či náhodou nie som opitá alebo žobráčka, či zlodejka,“ spomínala smejúc sa pri tom nahlas. Keď dotyční pochopili, čo sa stalo, priblížili sa k hrobu. „No, ale predstav si, nebolo to také jednoduché dostať ma von, pretože ja mám dosť kíl navyše. A akoby toho bolo málo, dotyčný pán, ktorý sa mi snažil pomôcť, mi podal ruku, ale až keď som ho za ňu ťahala, všimla som si, že je umelá,“ dopovedala svoj príbeh a stále sa smiala.

Ten jej smiech je niečo okúzľujúce, čím vždy všetkých vedela nakaziť. No, možno až na jednu výnimku. Keď som bola malá, až tak som ten jej smiech rada nemala. Najmä počas jednej jej návštevy u nás doma. Moji rodičia sa s ňou rozprávali pri stole, ja som pozerala v telke večerníček. To boli časy, keď bol doma len jeden televízor a to v obývačke, kde sme sa všetci zdržiavali. Mala som vtedy asi 5 rokov. Tetin smiech bol veľmi hlasný, tak som ju požiadala, aby sa prestala smiať, lebo nepočujem, čo sa v rozprávke deje. Bolo to netaktné, a otec ma vyprevadil do vedľajšej izby, kde som dostala na zadok.

Bolelo, zdalo sa mi to nespravodlivé - veď môj večerníček... Ale zapamätala som si to na celý život. Už nikdy som dospelých takto nenapomínala. A nikdy som krstnej nebránila smiať sa. Až po rokoch som pochopila, že ten smiech je asi najlepší životný štýl. Liek. Patričná reakcia na nešťastné príhody. Obzvlášť, keď sa zoberie to, že teta vôbec nemala ľahký život – manželstvo jej nevyšlo, všetky jej najbližšie osoby už zomreli, a teraz bojuje so zdravotnými problémami. A ešte k tomu tie trapasy! „Vieš, keď prídem k doktorke, tá ma už netrpezlivo čaká, lebo je zvedavá, čo som zase vyviedla alebo čo ma stretlo,“ smeje sa krstná. Že vraj už vznikol mini fanclub mojej tety. Keby sa ona na tých trapasoch nevedela baviť, pozerať s odstupom, kto vie, ako by to s ňou dopadlo?

Už o pár dní sa dožije 79 rokov! Paráda, že?

Som presvedčená, že aj vy poznáte takých „výrobcov trapasov“. Možno k nim patríte. Chcem, aby ste vedeli, že vás máme radi! Ste veľkým prínosom pre spoločenstvo, zohrávate dôležitú životnú úlohu. Chtiac – nechtiac, bavíte seba, aj nás. Vďaka tomu sme schopní čokoľvek prežiť a ľahšie sa preniesť nad svojimi problémami. Ja si vždy v kritickej situácii spomeniem na moju 79–ročnú krstnú a poviem si, že ak ona zvládla doslova z hrobu vstať, zvládnem moje problémy aj ja.

A všetkým pripomínam, aby sa neopovážili zatvárať ústa výrobcom trapasov! Ja sa toho držím už od mojich piatich rokov.

 

Prečítajte si aj Byť, či nebyť – to je otázka pre Šamorín