O divadle i o ženách zhovárali s režisérkou Júliou Rázusovou a dramaturgičkou  Michaela Zakuťanská. Najlepšie sú pre nich pracovné stretnutia a festivaly, kde sa dovalia s deťmi a babkami. Vtedy sa rúcajú akékoľvek predsudky a predstavy.

Prečo vzniklo Prešovské Národne Divadlo (PND) a kto stojí za jeho vznikom?

Režisérka Júlia Rázusová: "Divadlo vzniklo spoločne s textom Single radicals, ktorý Zaki napísala po skončení štúdia na VŠMU a následnom návrate do Prešova. Ja som prišla späť do Prešova trošku neskôr, boli sme zvyknuté spolu robiť už na škole ako réžijno-dramaturgická dvojica a nejako prirodzene sa to geograficky a tvorivo zhmotnilo do Prešovského národného divadla."

Dramaturgička Michaela Zakuťanská: "Obe sme pocítili, že by sme chceli robiť divadlo aj na východe, v našom rodisku. Tak sme s veľmi ľahkou hlavou založili divadlo, ktoré má dnes na repertoári už štyri inscenácie."

Musím uznať, že každého hneď zaujme názov, možno miestami až provokačný, že na druhom konci republiky je tiež národné divadlo, prípadne to evokuje Punks not dead...

Júlia: „Určite nás zaujíma polarita medzi východom a západom Slovenska a chceme provokovať k diskusii nielen lokálne, ale celoslovensky. V každom ohľade vychádzame zo špecifického a inšpiratívneho prostredia Prešova, ale nie lokálpatriotsky, skôr s humorom a sebakritickým nadhľadom. Snažíme sa nerobiť kompromisy v zmysle hereckého obsadenia alebo výtvarného spracovania, ale naplniť tu na východe umelecké vízie v celej šírke, tak ako by to bolo v národnom... V poslednom projekte sme šli do náročnej technickej realizácie a robili sme to na kolene, v tomto ohľade Punks not dead...“

Michaela: „V čase vzniku sme vedeli, že vznik divadla s týmto názvom si všimne každý a aj si všimol. Vďaka nemu zažívame veľmi milé a vtipné situácie na úradoch, s poštárkami, na festivale sme dostali štvorhviezdičkový hotel, lebo si kolegovia z nezávislej scény mysleli, že sme ozaj národné, štátom zriadené divadlo, ktoré sa pchá medzi alternatívcov.“

Foto - archív PND

Vy sa ale nikam nepcháte, skôr ponúkate alternatívu k bežným klasickým divadlám?

Júlia: „Verím, že v niečom áno. Práve v tom našom generačnom spojení autora a režiséra. Je pre mňa dôležité hovoriť v divadle súčasným jazykom, o súčasných problémoch na základe konkrétneho prostredia. Mať možnosť hľadať vlastný divadelný jazyk s hercami, ktorí sú zároveň partnermi. No som rovnako režisérom v iných divadlách, kde pracujem aj na klasických predlohách Albeeho, Čechova, Tolstého alebo autorských predlohách s rovnakou chuťou a naplnením.“

Michaela: „Snažíme sa o autentickú generačnú výpoveď vychádzajúcu z nás. Nič nemusíme, nemáme povinné jazdy, robíme naše divadlo preto, lebo sa v ňom môžeme slobodne umelecky vyjadriť. Ako Júlia spomínala, hovoríme o súčasnosti, súčasným jazykom, chceme divákov inšpirovať, klásť im otázky, odpovedať na nich z viacerých uhlov.“

Čo hráte, akým témam sa venujete? Zdá sa mi, že ostávate verné Prešovu aj v tvorbe – napríklad hra Good place to die.

Júlia: „Hry Single radicals, Kindervajco a Good place to die patria do Prešovskej trilógie. Tieto hry boli vedome zamerané na okruhy tém, ktoré rieši človek po návrate do rodného mesta. Hľadanie partnera, hodnôt a sebarealizácie. Viem si predstaviť, že do budúcna by sme mohli divadlo viesť aj cestou nejakého hereckého laboratória, kde si herci môžu prísť vyskúšať pracovať iným spôsobom ako je v kamenných divadlách možné.“

Michaela: „Keďže sa snažíme o generačnú výpoveď, témy rastú spolu s nami a s našimi životmi. Zatiaľ čo v Single radicals riešime fenomén singlov, v hre Deň keď zomrel Gott je dominantná téma rodičovstva, roly otca, matky, dieťaťa a rodinných konštelácií. Súvisí to aj s tým, čím my ako tvorcovia žijeme.“

Za vznikom divadla  stoja dve ženy.  Ako Vás vníma verejnosť, možno práve to, že vám nešéfuje nejaký muž?

Júlia: „Konkrétnejšie sme dve ženy na materskej. Myslím, že ľudia si už na ženy dramatičky a režisérky zvykli. Najlepšie sú pracovné stretnutia a festivaly, kde sa dovalíme s deťmi a babkami, vtedy sa myslím rúcajú akékoľvek predsudky a predstavy o režiséroch a dramatikoch ako zamyslených intelektuáloch v hranatých okuliaroch.“

Michaela: „V devätnástom storočí, by to bolo asi náročnejšie. Dnes môže žena jednoduchšie byť aj plnohodnotnou matkou, aj autorkou, režisérkou, len to chce trochu sebaodriekania, pomoci zo strany partnerov a rodiny a ukrojovania času zo spánkového balíka. Aj keď stále súhlasím s Woolfovou, že vlastná izba a vlastné peniaze sú pre ženu, ktorá chce tvoriť,  veľmi dôležité.“

Michaela Zakuťanská a Júlia Rázusová.    Foto - archív PND

V máji by ste mali predstaviť autorsky muzikál JAHODOVÉ POLIA, o čom bude?

Júlia: „Verím, že vznikne nový žáner – paramuzikál. Chceme využiť potenciál undergroudovej prešovskej hudobnej scény a zapojiť do projektu, čo najviac talentovaných umelcov v Prešove. Hudbu by mal zložiť Ľuboslav Petruška a naživo by v ňom mali hrať chlapci z kapely N3O Akustica. Príbeh by mal sledovať politické a občianske vzťahy v mestách, kde kráľmi kultúry sú športovci a lekári."

Michaela:  „A mne chodí po rozume bio-jahodový kartel :).“

Máte za sebou úspechy, cena Stana Radiča,  Dosky 2014, chodíte po festivaloch, možno to zatiaľ hodnotiť ako úspešný projekt?

Júlia: „Myslím, že prichádzame do veľmi dôležitej a zlomovej fázy. Nielen my máme rodiny a spolupracujeme aj s inými divadlami. Naši stáli spolupracovníci si zakladajú rodiny, majú stále angažmá v divadlách po celom Slovensku, hrajú vo filmoch a seriáloch. Hercom Tomášovi Mischurovi a Peťovi Brajerčíkovi sa v priebehu skúšania posledného projektu naučili deti chodiť a rozprávať... Časť skúšobného obdobia sme absolvovali aj v Bratislave.Už to nie je tak jednoduché a bezstarostné prísť do Prešova na dva mesiace skúšať divadlo. Uvidíme ako sa to celé vyvinie.“

Michaela: „Určite by sme potrebovali niekoho, kto by za nás riešil praktické veci týkajúce sa chodu divadla, pretože sme sami sebe všetkým, od stavačov scény, cez upratovačov, roznášame a lepíme si plagáty, samy robíme web, píšeme granty... Možno je teraz čas, aby zasiahla božia ruka a zoslala nám niekoho praktického s manažérskymi schopnosťami.“

Možno si prečíta tento rozhovor:) Inak ale hovoríme o spolupráci dramaturgičky a režisérky, koho ešte obsadzujete a ako si hercov vyberáte?

Júlia: „Je to viac-menej ako v každom inom divadle. Zaki napíše text a ja ho obsadím ako sa mi to hodí.  V rámci Prešovského národného divadla sa orientujeme na našich konškolákov a hercov, ktorí majú pôvod na východe Slovenska. Vzniká tak pri skúšaní veľmi zaujímavá situácia, kedy sa herci vracajú k svojim rodičom, rodine, priateľom zo školy po rokoch a zažívajú Východ mimo vianočnej a veľkonočnej eufórie. Herecký základ tvoria: Gabika Mihalčínová, Zuzka Dancáková Gibarti a Tomáš Mischura. V dvoch inscenáciách sme už spolupracovali aj s Petrom Brajerčíkom.“

Považujete slovenských divákov za dostatočne a kultúrne „gramotných“?

Júlia: „V tom je naše divadlo slobodné, že nie sme nútení vyhovieť väčšinovému diváckemu vkusu. Máme so Zaki spoločnú alebo individuálnu skúsenosť s prácou na rôznych projektoch, či už televíznych alebo divadelných, kde ste tlačení do nejakých percent a prevádzkovo atraktívnych titulov a spracovaní. V divadle si o to viac užívam to, keď bez ohľadu na tieto veci vypredáme naše predstavenia a nachádzame si stále nových divákov, ktorí s nami sú ochotní zažívať celý ten risk autorských textov a možno netradičné divadelné spracovanie s nami.“

Michaela: „Ja už len dodám, že v Prešove je veľmi kultivovaný divadelný divák, ktorý je zvyknutý divadlo navštevovať a rád navštevuje aj to naše, pretože mu poskytujeme alternatívu k existujúcim kamenným divadlám.“

 

 

Vizitka PND:

Prešovské národné divadlo vzniklo v roku 2013. Zatiaľ funguje v prenájme na Malej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča. Zakladateľkami sú režisérka Júlia Rázusová a dramatička Michaela Zakuťanská.

  

.

Prečítajte si aj Ľuba Blaškovičová: Ženy sú lepšie vodkyne, lebo nechcú bojovať. Ako zbraň použijú hlavu