„V novej knihe Rosnička som chcel detektíva Marka Wolfa preniesť do iného prostredia,“ približuje autor František Kozmon. „Mojou inšpiráciou sa stalo Chorvátsko a na začiatku som mal víziu zamilovaného páru, ktorý sa vybral na prvú spoločnú dovolenku. Tá však nedopadla podľa ich predstáv, skončila nielen ich rozchodom, ale aj jej smrťou mladej ženy. To, že ju našli v jeho kufri, ešte neznamená, že je aj jej vrah...“

V Chorvátsku objavili telo zavraždenej turistky zo Slovenska. Ide o tvár známu z televíznej obrazovky, mladú a krásnu moderátorku počasia. Podozrenie padne na jej priateľa, s ktorým sa pohádala a rozišla na dovolenke. Nikto však nevie, že nevinne pôsobiaca blondínka sa za hranicami dostala do iných problémov. Miestny boháč a mafián je len jedným z nich.

Marek Wolf musí presvedčiť chorvátskych vyšetrovateľov, ktorí majú v rukách pátranie po vrahovi príťažlivej rosničky, že držia nesprávneho podozrivého. Opäť sa ocitá v neľahkej situácii.

František Kozmon si svedomito naštudoval všetko k príbehu, najmä fakty týkajúce sa policajných postupov a jurisdikcie v Chorvátsku. „Prekvapujúco, ani v modernej dobe nie je jednoduché dostať sa k odpovediam na otázky, aký je napríklad priebeh súdneho procesu v Chorvátsku. Našťastie, pomohla mi s tým šikovná a talentovaná právnička, vďaka ktorej som zistil, že chorvátsky systém práva sa značne líši od toho nášho,“ dodáva autor detektívok.

František Kozmon napísal ako 9-ročný zošitovú sériu nazvanú Dobrodružní priatelia. Zachovala sa v jedinom exemplári, a aj to iba vďaka autorovým rodičom. Keď vyrástol, zúčastnil sa na viacerých poviedkových súťažiach a experimentoval s rôznymi knižnými žánrami. Zakotvil pri detektívke.


Jeho debut Posledný prípad kapitána Čontoša zvíťazil v súťaži Detektívka 2014 a bodoval v čitateľskej ankete. Jeho najnovší román Rosnička je voľným pokračovaním knihy Potkan a druhým prípadom kapitána Mareka Wolfa.

Začítajte sa do novinky Rosnička:

Prológ

Jordan Kovačević sa rozhodoval, čo neznáša väčšmi: svoju prácu alebo počasie. Potil sa zavretý v policajnom aute, ktoré odstavili na výpadovke za Splitom, a pozoroval pritom kolegu Radeho. Ten jednou rukou vyjedal balík čipsov, zatiaľ čo druhou si špáral v nose. Hoci Jordan prácu dopraváka nenávidel, tušil, že v ten deň to vyhrá počasie. Už teraz mu bolo v aute bez klimatizácie pekelne horúco. Od rána pálilo slnko a na stanovisku mali zostať aspoň do jednej. Dovtedy sa upečie.

     V takých chvíľach rozmýšľal, či mu to vôbec ešte stojí za námahu. Vždy túžil stať sa policajtom, no v predstavách ochraňoval dobrých ľudí a zatváral zločincov. V skutočnosti namiesto toho vyberal pokuty a poučoval nervóznych vodičov o dopravných predpisoch. Vybavoval sa so špekulantmi, ktorí mali tisíc výhovoriek, prečo prekročili rýchlosť, nemajú lekárničku alebo ignorovali značenie. To bol ešte ten lepší prípad. Väčšinou len vysedával v aute, potil sa a čakal. Napriek tomu, ako veľmi sa mu robota sprotivila, naďalej do nej dával maximum. Dúfal, že dobré výsledky ho raz posunú na lepšie miesto.

     Hľadel na Radeho a usúdil, že ho čaká ďalších päť hodín utrpenia predelených obedovou prestávkou. Vtedy okolo nich preletelo terénne auto so slovenskou poznávacou značkou. Jordan zbystril pozornosť. Naštartoval. Vyrazil vpred.

     Zaskočený policajt na mieste spolujazdca na seba prevrátil balíček čipsov. Našťastie väčšinu stihol predtým zjesť. „Do riti s tebou! Čo vyvádzaš?“

     Jordan ukázal pred seba. „Je tu deväťdesiatka a on ide aspoň stotridsať.“

     „Nemáš čo vyrážať! Povolil som ti to?“ rozčuľoval sa Rade ďalej.

     Mladý policajt len mávol rukou. Radšej zapol sirénu, aby ho nemusel počúvať. Auto, za ktorým sa naháňal, konečne zastalo pri krajnici. Spokojne pozrel na kolegu. „Chceš to prevziať?“

     Rade si len odmietavo prekrížil ruky na hrudi a ešte od neho odvrátil pohľad, a tak Jordan vystúpil. Naznačil vodičovi, aby stiahol okienko. Ten sa na neho pokúsil zapôsobiť základmi chorvátčiny: „Dobar dan, u čemu je problem?“ Dobrý deň, v čom je problém?

     „Govorite li hrvatski?“ Hovoríte po chorvátsky? čudoval sa Jordan. Ešte raz skontroloval ešpézetku, zastavil predsa niekoho zo Slovenska.

     Vodič ho však rýchlo vyviedol z omylu. „Len trochu.“

     Jordan nahlas vzdychol. Nemal rád turistov, ktorí sa tvárili, že sa dohovoria so základnými frázami. Tento to vyhrá nad otravnou prácou aj horúcim počasím. Prečo ho vlastne zastavil? Musel prejsť do angličtiny: „Vodičský preukaz a doklady od auta.“

     Vodič sa nemotorne prehraboval v priehradke spolujazdca. Pôsobil dezorientovane. Jordan si všimol škrabance na krku. Naklonil sa bližšie, aby si ho lepšie obzrel. Zacítil alkohol. „Pili ste?“

     Muž sa zasmial. Otočil sa k nemu, doklady mu stále nepodával. „Vyzerám strašne, čo?“

     Jordan až teraz spozoroval kruhy pod očami a modrinu na líci. Vyzeral ako po noci strávenej v bare, ktorá sa skončila veľkou bitkou. „Vystúpte z auta.“

     „To nebude nutné,“ presviedčal ho vodič. „Som policajt.“

     Dopravák nemal rád ani strážcov zákona, ktorí sa oháňajú služobným preukazom iba vtedy, keď sa ocitnú v problémoch. „Vystúpte!“ zopakoval dôraznejšie. Muž sa ošíval. Nestihol počúvnuť jeho príkaz, schmatol ho cez otvorené okno a zároveň sa rozkričal na kolegu: „Rade, Rade, poď sem!“

     Nižšia verzia policajta vybehla zo služobného auta.

     „Už budem dobrý,“ sľúbil vodič a dobrovoľne vykročil na cestu.

     „Čo vyvádzaš?“ stále nechápal Rade.

     „Prehľadaj auto,“ prikázal Jordan kolegovi, „či tam nemá načatú fľašu.“

     Zatiaľ čo Rade siahol po cestovnej taške pohodenej na zadnom sedadle, Jordan nútil zadržaného vodiča do dychovej skúšky. Vtedy však z klbka špinavého oblečenia Rade vytiahol zakrvavenú košeľu. „Čo do riti…“

     Jordan schoval tester na alkohol a tasil služobnú zbraň.

     „To je nejaké nedorozumenie,“ tvrdil vodič.

     Dopravák mu naznačil, aby mlčal. „Pozri sa do kufra.“

     Rade prešiel ku kufru a otvoril ho. Vzápätí vykríkol: „Boha!“

     „Čo?“ chcel vedieť Jordan.

     Jeho kolega len civel s vydeseným pohľadom.

     Jordan vykročil k autu, aby sa sám pozrel do kufra. Vnútri ležala žena. Zakrvavená a nehybná mŕtvola poskladaná v neprirodzenej polohe do klbka, z ktorého trčala ovísajúca hlava a jedna noha. Mala rozbité čelo, krv tečúca z rany dávno zaschla a držala na koži prilepené chuchvalce vlasov. Tie sa zachytili aj v diere na líci, ktoré bolo naprieč nepekne rozťaté.

     Vodič sa k nim chcel priblížiť, no to už obaja na neho vytiahli pištoľ. Jordan počul splašený tlkot vlastného srdca. Bol ohromený. Na okamih nevnímal Radeho, ktorý niečo kričal. Roztrasene mieril na vodiča. Ten si s rukami za hlavou kľakol na vozovku. Zatiaľ čo mu Rade nasadzoval putá, Jordan sa nedokázal pohnúť. Vtedy si uvedomil, že radšej zostane dopravákom.

(Autor je literárny publicista, pracuje vo vydavateľstve Ikar)

.

Prečítajte si aj Spisovateľka Katarína Holetzová: Keď žena píše krimi, dáva väčší dôraz na psychológiu postáv