BRATISLAVA. Dve učiteľky sú na začiatku svojej kariéry, tretia už s učením v podstate končí. Spája ich však kritický pohľad na školstvo, únava z neustálych zmien a nízkeho ohodnotenia ich práce. Rozprávali sme sa s nimi o tom, ako to v školstve funguje a aké je to byť učiteľkou.  

Je to práca snov

Margaréta učí na základnej škole v Bratislave. Má 28 rokov, v školstve pracuje 4 roky. Kvôli práci sa aj presťahovala: „Pracovať som chcela v okolí Prešova, no na jednom pohovore bolo okrem mňa 25 uchádzačov." Uvedomila si, že ako absolventka si veľmi vyberať nemôže, ak nechce predávať v supermarkete či pracovať za okienkom v banke. Prácu si tak začala hľadať po celom Slovensku.

Takto sa dostala na základnú školu v Rohožníku a zo Šariša sa sťahovala na Záhorie. Odtiaľ po dvoch rokoch odišla učiť na základnú školu do Bratislavy, kde je už druhý rok.

Začínala s platom 480 eur a 30 eurami za triednictvo. Po troch mesiacoch k platu dostala osobnú odmenu 30 eur. Zarábala tak 540 eur v čistom. Po štyroch rokoch si polepšila o osem eur.

Momentálne nad zmenou práce uvažuje kvôli financiám. „Zatiaľ, čo moji rovesníci si zariaďujú vlastné bývanie, ja v obchode vážim banány, aby som vedela, či môžem zaplatiť štyri alebo päť,“ hovorí. Zo školstva plánovala odísť už vlani – no prehovorili ju rodičia a jej deti. Rozhodla sa preto zostať ešte jeden rok.

„Už rok chodím upratovať priestory starej bytovky, umývam schody, zametám chodník pred bytovkou a vnútorné nádvorie,“ hovorí. Ak sa dá, doučuje. No o doučovanie na prvom stupni nie je veľký záujem, dodáva. Predtým si po víkendoch privyrábala aj ako čašníčka či opatrovateľka.

Prácu učiteľky považuje za vysnenú prácu. „Tešíte sa do práce. V práci sa tešia na vás. Sprevádzate deti pri objavovaní sveta – toho fyzického, ale aj medziľudského. Vy sami sa veľa učíte, o sebe aj o ostatných,“ hovorí. Ide podľa nej o dynamickú, tvorivú a naplňujúcu prácu.

Prvé zmeny v školstve zažila ešte počas štúdia. Vtedy sa učili o projekte Milénium, ktorý mal platiť 15 – 20 rokov. No dnes už o ňom nie je vôbec počuť. Odvtedy tých reforiem bolo podľa nej veľmi veľa v rôznych oblastiach školstva. „Vždy sa snažím naštudovať tú, ktorá sa ma v daný rok týka,“ hovorí. Keby učila prvákov, tak sa jej týka najnovšia reforma, vysvetľuje, no má štvrtákov, takže učí „po starom“. To však bolo ešte do začiatku tohto roka „po novom“. Dobrá zmena školstva musí podľa nej prísť zdola – od ľudí, ktorí denne trávia so žiakmi a študentmi čas.

Trojdňového odborárskeho štrajku sa zúčastnila. „Je mi ľúto, že sme nevydržali dlhšie a viacerí. Asi sa ešte musíme učiť, ako sa biť sa svoje práva,“ hovorí. Terajšie aktivity učiteľov sú podľa nej iné – organizujú sa sami učitelia. Majú dosť toho, akým spôsobom sa ich (ne)zastávajú vlastné odbory, dodáva – a aj toho ako ich vláda odsúva na posledné miesta už niekoľko rokov.

Bola aj na Zraze dlhých nosov, kde ministra školstva vyzvala na návštevu jej triedy. Vo štvrtok sa chystá na preventívnu prehliadku, keďže krv darovať nemôže.

Vianočnú stovku hodnotí ako pozérske gesto, ako almužnu. „Pán minister povedal, že je to dôkaz toho, že mu na školstve záleží a že do školstva potrebujeme viac peňazí. Čas ukáže, či to myslel vážne alebo to boli len prázdne reči,“ hovorí.

Musíme sa prestať báť

Diana má 27 a učí na gymnáziu anglický jazyk už piaty rok. Začínala s 15-hodinovým úväzkom a platom okolo 300 eur v čistom. Teraz má 18 hodín a zarobí zhruba o stovku viac.

Popri učení pracuje aj ako prekladateľka beletrie.

„Zatiaľ plánujem zostať, som ešte mladá a mám energiu, ale keď budem staršia, možno odídem,“ hovorí. V školstve ju drží práca s mladými ľuďmi, ktorá ju baví.

Za tých päť rokov, čo učí, zažila štyroch ministrov a nejaké reformy. Tie sa jej však zdali skôr kozmetické alebo išlo o zmeny k horšiemu.

Zúčastnila sa aj trojdňového ostrého štrajku. „Samotný štrajk bol príliš krátky a v podstate symbolický,“ hovorí. Škola, kde učí, sa zapojila aj do štafetového štrajku.

„Neverila som, že príde zmena, ale predsa sa o ňu aj s kolegami stále snažíme,“ hovorí. Zmena môže prísť len vlastnou aktivitou učiteľov – teda aj protestnými a inými nátlakovými akciami, dodáva. Závisí to však od toho, či sa väčšina učiteľov dokáže spojiť a prestane sa báť ostrejších akcií.

Vianočnú stovku hodnotí s nadhľadom: buď ju už mala vláda v pláne a učitelia jej prekazili marketingový ťah, alebo stovka v pláne nebola a našla sa kvôli Zrazu dlhých nosov.

„Samozrejme, 100 eur je len trápna náplasť na systematické problémy v školstve,“ hovorí. A preto sa učitelia chystajú pokračovať v akciách, dodáva. Tento štvrtok sa plánuje zúčastniť aj Dňa zdravia.

Zdôrazňuje, že nejde len o peniaze na mzdy učiteľov, ale aj na pomôcky pre žiakov či rekonštrukcie školských budov. „Problémy v školstve sú do veľkej miery spôsobené nedostatkom peňazí, ktoré nejaká stovka navyše nevyrieši,“ hovorí.

Odbory zradili

Alica učí už 39-ty rok. Je matikárka. Začínala na gymnáziu, potom učila na strednom odbornom učilišti a nakoniec aj na základnej škole. A hoci je už na dôchodku, stále učí na skrátený úväzok v Pezinku.

Začínala s platom 1750 korún československých. Pred odchodom do dôchodku mala hrubý plat 810 eur 50 centov, k tomu ešte osobný príplatok 80 eur a 40,50 eura za triednictvo. „Doučovala som odjakživa, robila som aj po nástupe na dôchodok,“ hovorí.

Aj ona uvažovala o zmene práce. Nenašla však nič, čo by ju zaujímalo viac. „Považujem sa za učiteľa fanatika, učenie je niečo, čo ma bytostne napĺňa,“ hovorí.

Počas rokov v školstve zažila striedanie ministrov, reforiem aj sľubov. V zmenu už veľmi neverí. „Tých zmien a nápadov už bolo v školstve toľko, že som skeptická,“ hovorí. Za socializmu učila matematiku aj z učebnice, ktorú napísal psychiater. Spomína aj na to, keď ministerstvo školstva chcelo vyňať prestávky z pracovného času učiteľov, či na ministra, čo si šiel na ministerské kreslo plniť svoj sen. Ministri často podľa nej práci učiteľa nerozumeli a netušili, ako to v škole funguje. Prácu učiteľov často degradovali nešťastnými výrokmi, dodáva.

Súčasný minister je podľa nej síce vzdelaný, no o tom ako funguje základná škola, nevie nič. Minister často hovorí o tom, koľko škôlok otvorili, ako vybavili školy – no o tom, čo kde chýba a že sa školy rozpadávajú, hovorí podľa nej primálo. Najhoršie sú na tom školy z bratislavského kraja, vysvetľuje, nemôžu totiž využívať peniaze z eurofondov. „Dať sto eur pred Vianocami nie je riešenie,“ hovorí.

Ostrého štrajku sa zúčastnila. Odbory však učiteľov oklamali, myslí si. „Pre ľudí z môjho okolia to bol posledný výkrik. Tí, čo štrajkovali boli odhodlaní, zostať tam naozaj dlho a ak niekto povie po troch dňoch, že sa štrajk prerušuje, je to zrada,“ hovorí. Preto vystúpila zo školských odborov.

O Zraze dlhých nosov na ich škole nikto nevedel. Priznáva, že protestné akcie prestala sledovať. „Možno, keď to chytia do rúk sami učitelia, tak z toho nakoniec niečo bude,“ dúfa. Učiteľov vždy zastupovali odbory a doteraz vždy, keď sa štrajkovalo, z toho nič nebolo, dodáva.

Dňa zdravia sa nezúčastní. Mladým učiteľkám a učiteľom však drží palce.

Prečítajte si aj Učitelia na protest darujú krv, do protestu sa zapojilo takmer 200 škôl

Podporte nás a stante sa clenkami klubu