Nikdy by som nepovedal, že zažijem druhú Superstar. To, čo sa práve deje v mojom živote mi ju však pripomína. Predstavte si, že ráno vstanete, idete do pekárničky o pár ulíc ďalej, lebo máte opäť prázdnu chladničku a pani, ktorá obsluhuje, vás osloví po mene. Neskôr ma cestou do posilňovne pristavila iná dáma a chcela sa so mnou podeliť o radosť jej vnukov, keď pozerajú moje videoklipy. Vraví, že od Superstar o mne nepočula a toto ju v dobrom prekvapilo. Súka jeden kompliment za druhým.

Vravím si: Paráda! Nikdy však neviem, ako na komplimenty reagovať. Nikdy som ich nevedel prijímať. Aj ma to dosť štve. Môj manažér mi hovorí, že keď náš projekt chvália, tak je pyšný a je to príjemné. Aj ja chcem! Aj ja si to chcem vedieť užívať.

No nič... Cvičím v posilke. Prichádza ku mne Marián. Poznám ho dlho. Cvičiť chodíme v tom istom čase. Vraj či mu dám dva podpisy, lebo včera bolo deťom už dlho a odradil ich dlhý rad čakateľov na autogram po koncerte. Dohodli sme sa, že mu donesiem v stredu podpisové kartičky. Dvíham činky, tréner mi nakladá stále ťažšie váhy. Fučím. Vyzerá to tak, že dnes premôžem sám seba. Ležím na lavičke a tlačím závažia hore. Zrazu vidím staršieho pána, ako mi niečo hovorí. Má vnučku Sofinku a neverí mu, že sa poznáme z posilňovne. Chýbajú mi posledné dva zdvihy. Nevadí. Dohodli sme sa, že mu tiež donesiem podpisku. Idem do šatne, na mobile tri neprijaté hovory a dve esemesky. Na prvú práve odpovedám a v tom ma šťuchne niekto zozadu: "Nazdar Miro, už púšťam deckám tvoju pesničku Nech už nasneží, aby sa tešili na lyžiarsky!" Konečne niekto, kto počúva moju „dospelácku“ tvorbu – prebehne mi hlavou a poteším sa. Podáme si ruky a ideme každý svojou cestou.

Dnes ma zastavilo šesť ľudí kvôli mojej hudbe a asi piati rodičia s deťmi mi mávali. Naposledy som takéto niečo zažil pred 13 rokmi počas Superstar. Tentoraz je to predsa len trochu iné. Všetci títo ľudia reagujú na niečo, čo som vytvoril ja. Nie na prespievané pesničky. Moja tvorba je súčasťou ich životov. Je súčasťou mnohých rodín. Teraz, keď som to napísal, prebehli mi po chrbte zimomriavky. Emócia. Tuším, mi aj srdce začalo rýchlejšie biť.

Že by som sa predsa len vedel tešiť? Asi áno, tak svojsky. Fakt ma teší, že niečo, čo tvorím oslovuje toľko ľudí. Pre mňa to ani nie je práca. Dodnes som neprišiel na to, ako mi napadajú melódie či texty. Mám pocit akoby som bol len nejaký prostredník medzi nebom a papierom, keď píšem. Vnímam to ako dar a som zaň vďačný. Som vďačný všetkým ľuďom, ktorí nielen včera stáli pri mne vo vydýchanom nákupnom centre, keď sme krstili nové DVD, a ďalšie dve hodiny v rade iba preto, aby si odniesli môj podpis. Veľmi ma to zaväzuje. Dáva mi to pocit užitočnosti na tomto svete. Ten pocit, keď na vás pozerá dieťa ako na svätý obrázok a vy viete, že nemôžete nič pokaziť, len nahrať ďalšie pesničky, ktoré z našich detí urobila lepších ľudí ako sme my. A funguje to obojstranne.

Aj ja som sa od detí veľa toho naučil. Dlhé roky som sa bral veľmi vážne a riešil som, čo si o mne ľudia povedia, keď poviem alebo spravím to alebo tamto. Naučil som sa, že byť sám sebou, byť spontánny, vedieť objímať, hovoriť, čo si myslím a nie to, čo chcú počuť druhí. Teraz, keď som so sebou v pohode, som šťastný. A svet okolo mňa tiež. Ďakujem za tento dar.

 

Prečítajte si aj Hamed má dvanásť, ale už nie je dieťa