Režisérka filmu Búrlivé výšiny Emerald Fennellová nikdy netvrdila, že sa chystá predložiť divákom otrocký prepis slávneho románu Emily Brontëovej. Kniha ju uchvátila vo veku, kedy sa fantázia dievčat naozaj nedrží len slov na papieri, bola som tam, viem si predstaviť ohňostroj, čo v nej vybuchoval. Dnes jej môžeme tlieskať, že výbuch farieb dokázala preniesť na plátno so zasneným pohľadom pätnástky a skúsenosťami zrelej ženy.
Búrlivé výšiny a ženský pohľad, čo kole oči
Kniha po prvýkrát vyšla pod pseudonymom Ellis Bell, mužské meno na obálke knihy malo v tom čase väčšiu šancu na úspech. Kritici o nej tvrdili, že je šokujúca a nemorálna, pohľad na lásku v nej bol na míle vzdialený od viktoriánskej citlivosti. O takmer dve storočia neskôr by sme sa mohli pozastaviť nad tým, prečo ženský pohľad na Búrlivé výšiny opäť niekomu kole oči.
Nová adaptácia ponúka všetko, čo si fanúšik knihy môže priať – je ponurá, zmyselná, plná citu, hmly v slatinách, surovo znázorňuje spoločenské kontrasty, ale nevynecháva humor, ani štipku súčasnosti, keď sa Heathcliff viackrát utvrdzuje v tom, či si je Izabela Lintonová istá, že si s ňou môže robiť, čo len chce. V niektorých momentoch som mala pocit, že sledujem veľkolepé divadlo, v iných videoklip k rockovej piesni. Keď sa ponoríte do príbehu, nič z toho vás nebude rušiť.
Zaujímavé priestory, kde sa staré mieša s modernou, nádherné kostýmy (naozaj nečakajte historickú vernosť, nechajte sa unášať fantáziou tvorcov), expresívna hudba a zmyslové vnemy, pri ktorých vás režisérka skúša, koľko toho ešte vydržíte. Keď si budete pripomínať, že film nevznikol ako vizuálna pomôcka pre maturantov, ktorí pred knižnou klasikou utekajú ako pred vysávačom, nové spracovanie sa vám dostane pod kožu.
Čo by som z filmu vystrihla
Aby som film Búrlivé výšiny len nechválila, prvú scénu znázorňujúcu popravu by som z filmu vystrihla a asi v druhej štvrtine príbehu, kedy sa detské postavy zmenili na dospelú Cathy a Heathcliffa, som si hovorila, že tí kritici majú v niečom pravdu, vyšší vek hercov ma trochu vyrušoval. Ale ako dej plynul a ich postavy boli o pár rokov staršie, tento pocit sa stratil.
„Je viac mnou ako ja sama. Z čohokoľvek sú naše duše stvorené, jeho a moja sú jedno.“ (Catherine)
Margot Robbie nie je Juliette Binoche a Jacob Elordi nie je Ralph Fiennes, a viete čo? Vôbec to nevadí. Ako film plynie, ich vášeň narastá a očné vačky sa začínajú plniť. „Ja som nezlomil tvoje srdce – ty si si ho zlomila. A pri jeho zlomení si zlomila aj moje,“ hovorí Heathcliff a vy mu veríte každé jedno slovo.
Viete, že vás čaká mrazivý príbeh lásky, ktorú rozdelí až smrť, a predsa sa neviete dočkať záverečnej scény. Je presne taká, ako by ste dúfali – dramatická, vizuálne veľkolepá, prekypujúca citmi, celé kino poťahovalo nosom.
Moja 16-ročná dcéra skonštatovala, že film sa jej síce veľmi páčil, ale už ho nikdy nechce vidieť, niektoré scény v ňom boli príliš surové. Našu generáciu nejaká zabíjačka prasiatka nerozhodí, predsa len sme vyrastali v inom storočí, takže áno, keď budú Búrlivé výšiny o pár rokov dávať v televízii, rada si film pozriem bez šuchotu vrecúšok s pop-cornom.
Ale vy nečakajte, spaľujúca vášeň na filmovom plátne vám zohreje skrehnuté prsty a možno oživí aj spomienky na vaše vlastné adaptácie Búrlivých výšin.