Medituj, ďakuj a pros

 

Novoročné stretnutia sú tuším ešte o kúsok lepšie ako tie predvianočné. Pred sviatkami sme si priali všetko najlepšie, pokojné prežívanie voľna v kruhu rodiny, oddych, lásku, darčeky a tak. Samozrejme, že to na sviatky bolo väčšinou o strese, jedle a rozprávkach, ako nakoniec každý rok, ale ok. O tom to je a možno tak trochu aj má byť. Silvester bol bujarý aj pokojný, na horách, v exotike, aj doma. Hlavne, že nebol v nemocnici. Dokonca tieto sviatky aj snežilo, takže – skvelé. Po trojkráľovej nedeli sme sa pomaly a možno aj trochu bolestivo dostávali do normálu, zabehaných koľají, pracovného tempa, ku ktorému sme pridali ešte aj plnenie novoročných záväzkov, čiže fitká sú plné, ako nakoniec každý rok o takomto čase.  Za ten krátky čas, ktorý január stihol z tohto roka odkrojiť sa mi potvrdilo niekoľko starých právd.

 

„Čo do sveta vysielaš, to sa Ti vráti ako bumerang.“

Pri ostatnej návšteve našich nádherných Tatier, podotýkam v ich „zlatom týždni“ sa diali zázraky. Smerom ku mne. Lebo som bola v pohode, pozitívna, šťastná a spokojná, že som tam, kde presne chcem byť. Jasné – všetko bolo extrémne predražené, všade bolo viac ľudí ako sú Tatry kapacitne možné zniesť a privítať, bola čľapkanica aj mráz, nervozita aj zápchy. Nič z toho sa ma nedotklo, prisahám. Práve naopak – vysielala som voči Tatrancom, návštevníkom, aj končiarom dobrú energiu a naspäť sa mi jej dostalo od našich veľhôr a ľudí, ktorí sa pod nimi narodili alebo cítia dobre, plným priehrštím.

 

„Buď dobrá k sebe a svet bude k Tebe dobrý tiež.“

Mám za sebou niekoľko nadmieru príjemných a po viacerých stránkach inšpiratívnych stretnutí s kamarátmi. Za normálnych okolností by to bola káva alebo pohár červeného, rýchle zhodnotenie života jednej i druhej strany, trochu sťažovania, trochu vzdychania, a čau. Teraz nie. Všetci sú priam presvetlení dobrou energiu, celkom slušnou dávkou sebe lásky a zázraky sa im dejú v živote na počkanie.

Dokonca ma ubezpečovali – úplne rôzni a celkom racionálni ľudia – že stačí denne meditovať, ďakovať a hlavne si aj o to, čo chceme, aby sa stalo, alebo nám do života prišlo, poprosiť. Workoholičke sa nasypali zákazky, na ktoré čakala celý minulý rok. Teraz sa od práce môže zblázniť, lebo ich všetky zobrala, ale je taká šťastná, že lieta meter nad zemou. Večne hľadajúcej toho pravého sa to konečne podarilo. Je zamilovaná po uši, usmieva sa od ucha k uchu, je jej celkom jedno či jej čerstvý románik bude trvať pol roka alebo jej budú šiť svadobné šaty, teraz svetielkuje až na Mars. Nezamestnaná si našla robotu a rachot toho balvana, ktorý jej padol zo srdca, počuli všetci. Večná cestovateľka sa vrátila domov plná plánov, elánu a nadšenia. A nakoniec ešte aj tá, ktorá je stále v akejsi „permanentnej životnej sračke“ čiže dlhoch, depresii, samote a nenašla vlastné ja, začína prichádzať na to, že z tej šlamastiky ju nedostane nikto iný ako ona sama. Takže – chceš byť štíhla, budeš. Chceš byť šťastná, budeš. Chceš byť milovaná, budeš.

Stačí čo?

Trochu pomeditovať, poďakovať, a poprosiť.

Život je hra energií.

Hra, ktorá nemá len jeden správny návod.