Poznáte tú vnútornú rozorvanosť, keď vás čosi ťahá inam a čosi zasa drží tam, kde práve ste? Keď obdobie ticha, že to neriešite, strieda obdobie hluku vlastných myšlienok a pocitov, že by ste predsa len mali? Lebo čas rýchlo plynie a vám čosi podstatné uniká? Že iba žijete zo dňa na deň, z noci na ráno?  Roky sa míňajú kozmickou rýchlosťou a vy stále štartujete so zatiahnutou ručnou brzdou?

Už pol roka pracujem. Deo gratias. Aj vďaka pomoci od dobrých žien. Pol roka väčšinu bdelého dňa trávim v meste. Menšom okresnom meste. Pol roka z okna kancelárie mám výhľad na osem poschodové budovy a vo chvíľach voľna premýšľam, aké to je - žiť v meste, v byte. A tiež počúvam príbehy reálnych mestských ľudí o tom, aké zložité bývanie s toľkými susedmi vôkol seba a toľkým hlukom z mestskej dopravy dokáže byť.

Tak mám zasa po dlhšej odmlke jedno aj druhé. Aj mesto, aj dedinu. Dedinu, v ktorej síce nie je takmer nič. Mesto, kde si to všetko nemám energiu ani čas užiť.

Minulý rok, pri ponúkaní nášho domu na predaj, keď som už zo svojej dlhej nezamestnanosti bola zúfalá, a každý pokus byť užitočná a môcť sa aspoň nejako realizovať v rodnej obci a blízkom okolí, bol húževnatými ľuďmi rýchlo zabrzdený, som si uvedomila, že to vôbec nie je brnkačka.

Tiež máte vzťah s miestom, domom, záhradou, bytom, kde žijete? Možno som divná. Ale keď prvý záujemca chcel prísť na obhliadku, som si uvedomila, že to nedokážem. Nezvládnem cudzích ľudí pustiť do priestorov, ktoré krvopotne manžel staval pre nás. Neviem otvoriť dvere do všetkých izieb úplne neznámym. Pochopila som, že nemám silu len tak opustiť svoj dvor, svoju záhradku, trávu, kvety, stromy, kríky. A že ma z tohto miesta, ktoré pre mnoho dôvodov  ľúbim a zároveň pre mnoho iných neznášam, môže premiestniť len zásah zhora.

Aj napriek zložitým susedským vzťahom. Aj napriek tomu, že sme na tomto mieste preskákali kadečo: aj útok opitého, aj hlasné hádky, aj stále prítomnú nenávisť, odmietanie, nadávanie, ohováranie... Aj silné vetriská a dažde, aj návštevu líšky či hada a trávnik zamorený kliešťami. No aj veľa, veľa pozitívneho a krásneho. Aj keď možno začať niekde odznova by moju rodinu vzpružilo a mne samej nalialo do žíl novú energiu, tak to nedokážem urobiť.

Vyčísliť cenu toho, že niekde nechám kus srdca. Obchodovať s trinástimi rokmi prežitými niekde. Všetko zbaliť, všetko opustiť, vzdialiť sa od známych. Budovať nové. Riskovať ešte horšie.

Skôr než povieš svoje „nie“ miestu, ktoré opúšťaš, bilancuj. Čo ti dalo aj vzalo. Čo si mu ty dal aj vzal.  Aké bolo, keď si prišiel a akým ho zanechávaš. Či odchádzaš kvôli sebe alebo pod nátlakom niekoho, či utekáš pred sebou alebo ideš za lepším. Pomysli na to, čo za tebou a z teba  zostane v srdciach ľudí, od ktorých sa vzďaľuješ.  Práve uzávierka starého a vyrovnaná bilancia môže úspešne otvoriť miesto pre nové. Nielen v podnikaní.

Skôr než povieš svoje „áno“ niečomu novému, zrátaj svoje sily. Pomeraj svoje očakávania. Pozri na svoje finančné konto. Porozmýšľaj aj nad túžbami a túžbami svojich blízkych. Je smutné pozerať sa na pôvodných majiteľov, ktorí sa zvyknú vrátiť a hoc len cez plot pozerať a aj slzy roniť, keď vidia, aká pustatina na nich z ich minulého dočasného pozemského raja smutne pozerá.

Viem, domy, chalupy, byty, záhrady a všetky nehnuteľnosti sveta nemajú telo, dušu ani srdce, a nič ich netrápi ani nebolí. Ale ľudí áno... 

.

Prečítajte si aj Z človeka to aj tak cítiť