Keď prišiel na Slovensko RegioJet, bola som nadšená. Vlastne stále som nadšená aj napriek rastu cien za jeho prepravné služby. Keďže som veľký nomád a takmer každý týždeň cestujem od Tatier k Dunaju, táto pohyblivá kancelária mi vyhovuje. Aj tento stĺpček píšem v nej.
Prvé cesty som sa zamýšľala nad tým, aké je to absurdné, že sa tešíme z niečoho, čo by malo byť samozrejmé. Čisto, pokoj, pohodlie, dobré služby. Slovensku stačí tak málo pre radosť. To je možno naša najväčšia chyba. Že sme nenároční.
Ale to vyplýva aj z toho, že máme málo skúseností zo sveta a nevieme to s niečím porovnať. Ten, kto bol raz v nemocnici vo Viedni a videl, ako sa izba utiera jednorázovými násadkami na mop, ktoré sa nevyplachujú, ale automaticky dávajú nabok a menia za čisté, sa už neuspokojí so slovenským zdravotníctvom a jedným mopom na troch oddeleniach. Ten, kto sedel vo vlaku v Švajčiarsku, považuje Regiojet za niečo úplne samozrejmé a ešte vidí aj rezervy.
Náročnosť nás ženie vpred. A nám náročnosť na Slovensku chýba.
Ale… Poslednú dobu si práve v tomto súkromnom vlaku uvedomujem svoju schizofréniu v tejto téme náročnosti a nenáročnosti.
Personál v RegioJete pracuje akýmsi veľkým tempom. Až sa necítim komfortne. Stále sú v pohybe, k dispozícii a k odoberaniu odpadkov.
Mám pocit, že je toho na nich akosi veľa. Nemám niekedy to srdce od nich niečo chcieť.
Mám len plno rečí a aj ja som nenáročná?
Alebo naozaj by na nich mali byť kladené menšie nároky?
Alebo som zase len príliš veľký ľudomil..Hm?
Prečítajte si aj Moje posledné prvé sväté
