Ked sedíte dve hodiny s krásnou ženou, pripadá vám to, akoby to bola len minúta, ale keď sedíte minútu na rozpálenej peci, máte pocit, že sú to dve hodiny - takto vtipne vysvetľoval Einstein, čo je relativita. Že všetko je relatívne, človek v živote pochopí snáď miliónkrát...
 
Zobudím sa ráno v hotelovej izbe. Pokrčená a nevyspatá, ako vždy, keď nespím vo svojej posteli. Prvé, čo mi prebleskne hlavou, je práca, ktorá sa doma  kopí, kým som na služobnej ceste. Rýchlo vybavím aspoň maily a cez čet prehodím pár slov s dcérami. Už viem, že doma ma okrem nich čaká aj zlomený kľúč od schránky a grcajúci pes. 
 
Pri raňajkách sa stretnem s kolegyňou. Pri káve a praženici si trošku "popindáme"' na svoju prácu. Že je toho čoraz viac a peňazí nepribúda. A že by bolo fajn mať prácu, ktorou sa netreba zaoberať aj po večeroch či cez víkendy. Poznáte to, klasika.
 
 
 
O hodinu sme na reportáži v sklárňach s viac ako 150-ročnou históriou, ktoré sa hrdia tým, že stále sa tam všetko robí ručne. Naozaj všetko! Ovalí nás obrovská horúčava sálajúca z otvorenej pece. Chlapi vyfukujú sklo, líca sa im nadúvajú, pot im steká po tvárach. Tričká majú celé mokré. Aby to nebolo také strašné, počas smeny si môžu dať štyri nealko pivká, ale cvakujú ich z vlastného. Požiadavky na kvalitu výrobkov sú také prísne, že z dennej výroby prejde výstupnou kontrolou len 30 percent z nich. Zvyšok je odpad, sklo sa recykluje a všetko sa začína zase od začiatku. Sklári však dostanú zaplatené len za to, čo je bez chyby. Je desať hodín, vačšina zatiaľ spravila tak tri stopercentné výrobky. 
 
Vylezieme z haly, z plných pľúc sa nadýchneme čerstvého vzduchu a tvár nastavíme vetru. Ani jedna z nás už nepindá na svoju robotu. Pretože všetko je relatívne. A to, čo sa ráno zdalo byť náročné, je cez obed už brnkačka. Neviem ako vy, ale ja mám tú najlepšiu prácu na svete!