Predseda parlamentu a šéf strany Sme rodina Boris Kollár sa priznal, že napadol svoju vtedajšiu partnerku Barboru Richterovú - presnejšie, že jej dal niekoľko faciek. Môžeme hovoriť o násilí na žene alebo to berieme ako ojedinelý incident?

"Násilie má rôzne formy a robiť závery o násilí nie je možné spraviť na základe jednej udalosti. Napokon, práve takýto pohľad len na aktuálny incident má za následok, že väčšina nahlásených skutkov je postihnutých ako priestupky. Posúdiť, či je konkrétny agresívny skutok súčasťou kontrolujúceho a donucujúceho správania, ktoré považujeme za násilie, by sme vedeli až pri pohľade na celý kontext partnerského vzťahu. Až na základe posúdenia, či akt fyzickej agresie násilia nesprevádza psychická agresia, kontrolujúce správanie alebo prípadne agresia v sexuálnej oblasti, môžeme povedať, že šlo o výnimočnú skratovú reakciu."

Barbora Richterová vs. Boris Kollár 

Boris Kollár tvrdí, že neobhajuje násilie na ženách, ale zastáva sa práv detí. Opakuje, že sa zachová rovnako, pokiaľ bude chcieť ktokoľvek ublížiť jeho dieťaťu. Čo to o ňom hovorí?

"Každá facka je násilný akt a treba ju brať vážne. Aj v prípade, ak nie je súčasťou násilného vzorca správania, je neprijateľná a je vhodné premýšľať o tom, ako v podobnej situácii v budúcnosti reagovať nenásilne. Napokon, každé použitie agresie vyvoláva strach a aj obavy do budúcnosti, môže mať preto dlhodobé následky. Veľmi závisí od toho, ako incident spracujeme. Pomenovali sme, že sme sa zachovali nesprávne, vysvetlili sme, prečo sme konali skratovo a že je to chyba, ktorú ľutujeme? Ospravedlňovanie agresie externými okolnosťami naznačuje, že jej následky zľahčujeme a nechceme za ňu prijať zodpovednosť. Už len dodám, že za určitých okolností je možné pochopiť reakciu násilím, ale jediné, čím ho je možné ospravedlniť, je konanie na obranu života a zdravia."

Je dôležité, či sa incident stal v roku 2012?

"Je to dôležité pre trestnoprávnu rovinu, ale nie je to dôležité pre diskusiu o násilí a o zodpovednosti za násilie. Neskoré oznámenia násilia, či už od blízkych alebo sexualizovaného násilia, sú typické a pochopiteľné. Citová závislosť, ekonomické prepojenie, zahanbenie obete za násilie, ktorému je vystavená, a najmä dosah páchateľa na ňu, ktorý sprevádza strach z pomsty – to všetko odďaľuje oznámenia. Ohrozená osoba v prvom rade chce, aby sa násilie skončilo, preto túžba po bezpečí predchádza túžbu po spravodlivosti či zadosťučinení."

Je dôležité, že partnerku, aby chránil dieťa?

"Ako som už povedala, použitie agresie možno pochopiť a sebaobrana alebo obrana druhého pred agresiou ho môžu ospravedlňovať. Platí ale, že o obranu ide len vtedy, ak nebezpečenstvo trvá, teda bránime hroziacemu alebo prebiehajúcemu útoku. Použitie násilia za touto hranicou je odplatou, nie obranou."

Mocenské postavenie Kollára

Ako vnímame takýto prípad, keď ide o verejne činnú osobu - v tomto prípade druhého najvyššieho ústavného činiteľa?

"Tento prípad ukazuje, že agresia a násilie sú prítomné vo všetkých sociálnych skupinách. V zásade ale šlo o otázku súkromného života pána Kollára. To však minimálne prestalo platiť v okamihu, keď reagoval na pôde parlamentu a z pozície predsedu NR SR. Aj keď jeho bývalá partnerka vniesla ich príbeh na túto pôdu, očakávala by som, že svoj súkromný problém z úcty k inštitúcii a svojej ústavnej funkcii z NR SR vynesie. Navyše tým poukázal na to, že nemajú s bývalou partnerkou rovnaké mocenské postavenie a ukázal, ako vníma agresiu a násilie. Aj keď bol pán Kollár s jeho súkromím akceptovaný ako prijateľný na druhú najvyššiu ústavnú funkciu, je namieste sa pýtať, či je to prijateľné aj naďalej."

Na odstúpenie Kollára vyzývajú viaceré strany, aj také, ktoré zároveň odmietli schváliť tzv. Istanbulský dohovor ako najkomplexnejšiu medzinárodnú zmluvu o boji proti násiliu páchaného na ženách. Ako vnímate postoj politických strán voči násiliu na ženách?

"Aj toto poukazuje na všetky protirečenia a nejasnosti prítomné v postojoch politikov a političiek. Podľa mňa pramenia z neinformovanosti, z mýtov a predsudkov. Tiež je to ukážka postoja, ktorý je nám na Slovensku vlastný – v individuálnom prípade vieme volať po vyvodení zodpovednosti, ale ak ide o potrebné systémové, spoločenské a kultúrne zmeny, tomu sa už vzpierame. Možno to je preto, že chceme, aby náklady znášal niekto iný, a nie my tým, že musíme investovať do vlastnej zmeny. ​​​​​"