Čo si robil, keď si sa dozvedel, že Sagana vylúčili z Tour de France? Budú sa ma deti pýtať o dvadsať rokov. A budú si myslieť, že to budem vedieť presne, ako keď som sa dozvedel, že zomrel Michael Jackson.

„Bol som práve na ceste domov autom, keď mi volal otec,“ vidím sa hovoriac o dvadsať rokov starší. „Počul si, čo sa stalo?“ vyrukoval na mňa. „Čo?! Padla vláda?“ opýtal som sa nadšene.

„Nie, Cavendish,“ odsekol otec. „A to je kto?“ zahral som sa na blbého. A otec urazene zložil.

„Mali sme iné problémy, deti,“ povzdychnem si. Bolo deň pred Cyrilom a Metodom, rozmýšľal som, kde cestou ešte kúpiť chleba, lebo obchody mali byť v stredu zatvorené.

V ten deň sme viacerí radšej nešli na facebook. Lebo na pár hodín zozelenel. V záplave hashtagov fujdefrance sme sa báli preklikať na stránku premiéra Fica, aby sme nefacepalmovali nad jeho ďalším otvoreným listom (aby ho aj Danko mohol prečítať).

„Oci, kto to bol Danko?“ „Taký hokejový rozhodca,“ nechám ich v sladkej nevedomosti.

„A čo bolo potom?,“ budú naliehať. A mne dôjde, že oni si to nemôžu pamätať a nechám sa uniesť.

„Slovensko sa konečne spojilo,“ začnem. „Najprv to tak vôbec nevyzeralo. Akoby sa nič nedialo. Ale pod povrchom to už vrelo. Gorila, emisie, Váhostav, cétečka, teta Anka, Bašternák. Pušný prach bol pripravený, stačila rozbuška. A Sagan bol tou povestnou poslednou  kvapkou.“

Urobím pauzu. Deti mi visia na perách. „Vyšli ste do ulíc,“ vykríkne ten najmladší.

„Presne tak. Všetci v zelených tričkách. Kotlebovci boli v siedmom nebi. Zase raz niečo nepochopili.“

„Kto boli Kotlebovci?“ prerušia ma deti. „Taký turistický spolok, liezli po Kriváňoch,“ vysvetlím.

„Už nás nenapínaj, ako to dopadlo?“

„Boli nás státisíce, pochodovali sme smerom k francúzskej ambasáde. A v tom sa stalo niečo nečakané, niečo, čo zmenilo úplne všetko,“ dokončím do ticha.

„Zasiahli proti vám ťažkoodenci!“, tipne si dcéra.

„Nie. Hossa oznámil, že bude hrať na zimnej olympiáde.“ Deti sa nechápavo pozrú na seba.

„Tak sme sa tešili, že sme všetci zamierili do krčmy a od radosti sa do nemoty opili.

„Len pre toto?“ sklamane sa opýtajú.

„Taká bola doba. Stačilo nám málo. Žili sme športom, deti. Aspoň ten za niečo stál. Aspoň ten,“ nostalgicky si povzdychnem.

To bolo ešte predtým, ako sme vypadli z A skupiny. Ale o tom inokedy.

.

Prečítajte si aj Prečo mám rád humanistov v kostole