Čo vás viedlo k vydaniu zápiskov z ciest vášho otca či listov jeho prvej žene?

„Faktorov je niekoľko. Po otcovej smrti som sa stala správkyňou jeho pozostalostí. Bolo to v čase, keď som chodila na gymnázium. Neskôr som študovala literatúru na Filozofickej fakulte v Prahe, kde sme mali aj predmety ako editorstvo. Časom som teda pozostalosť začala odborne spracovávať. Je tam veľmi veľa rukopisného materiálu a vytvorila som si koncepciu vydávania rukopisov. Najskôr to boli veci, ktoré ešte nevyšli knižne, ale boli už publikované, a potom sme  začali vydávať chronologicky z rukopisnej pozostalosti, napríklad zápisky z turistiky Expedície a Listy Oľge.  Momentálne pripravujem ďalšiu knihu, ktorá svojím spôsobom nadväzuje na Listy Oľge z hľadiska času. Môj otec totiž vydával rodinné časopisy, ktoré posielal Oľginým bratom do emigrácie. Ide o veľmi veľa materiálu, otec tie časopisy vytváral od roku 1967 do roku 1984, zachovalo sa 87 čísel. Niekedy na budúci rok by to malo vyjsť.“

Bol to pre vás spôsob, ako sa vyrovnať so stratou?

„Skôr to bolo o nájdení pokladu. So stratou blízkeho sa každý musí vyrovnať, avšak nie každý dostane po blízkom toľko odpovedí, respektíve pokladov. Pre mňa to bolo skôr objavovanie otca nanovo. Otcovia dcéram o ich mladosti až tak nehovoria. Medzi nami bol aj celkom veľký vekový rozdiel. Mala som pätnásť, keď zomrel, čiže o dospelosti sme nestihli hovoriť. Vďaka týmto písomnostiam som sa dozvedela viac o jeho mladíckom živote.“

Nebolo to pre vás zvláštne, čítať, čo písal ako mladý? Neostýchali ste sa?

„Roky plynú a ja tiež dospievam. Zároveň som získala istý odstup tým, že som literatúru vnímala aj ako pracovný objekt. Takže, keďže som sa na to pozerala profesionálne, odstup som si vytvorila. Avšak prvé čítanie býva vždy intímne.“


Lucia Molnár Satinská - Archív LMS

Nemali ste niekedy strach, že vás ľudia budú vnímať iba ako dcéru Jula Satinského?

„Určite áno, preto som sa snažila vytvoriť si niečo vlastné. Aj preto som študovala v Prahe a nešla som na nejaký umelecký odbor. Chcela som nájsť tú pravú Luciu, nielen dcéru Satinského. Keď som sa už našla, mohla som sa vrátiť aj k rodinnej tradícií. Musela som len nabrať sebavedomie. V súčasnosti však pokračujem v otcovej tradícií, čo sa týka Dunajskej ulice, Bratislavy, lokálpatriotizmu. Nadväzujem na jeho tradíciu, ale už nie len ako dcéra slávneho otca, ale aj ako ja – jazykovedkyňa.“

V puberte ste túžili žiť v zahraničí. Študovali ste rok v Anglicku, no život tam vás až tak nezaujal. Prečo?

„Na Slovensku je ľahšie byť jedinečným. Slovensko je malá krajina a ešte veľa sa tu dá zmeniť. Zrazu, keď som bola vo fungujúcej krajine, stratilo to pre mňa opodstatnenie. Aj tam by som síce mohla byť profesionálka, ale už by som nepociťovala potrebu zlepšiť danú krajinu. A práve na Slovensku niečo takéto potrebujeme a mám pocit, že môžem prispieť aj ja.“

Takže, Slovensko vnímate ako vlasť či útočisko.

„Milujem Slovensko a rada objavujem neobjavené. Takých vecí je na Slovensku ešte veľmi veľa. Aj čo sa týka literatúry, alebo aj histórie žien, vedkýň či spisovateliek. To všetko ma veľmi zaujíma. A Bratislava je pre mňa najobľúbenejšie miesto na svete.“

Venujete sa jej aj v rámci svojej vedeckej činnosti. Skúmali ste viacjazyčnosť Bratislavy. Ako to prebiehalo?

„Historicky sa už všeličo skúmalo, no teraz sa do popredia dostáva aj metóda oral history. To znamená, že sa pýtame konkrétnych svedkov istej doby, ako ju prežívali. Cieľom nie je nejaké objektívne skúmanie, ale odhalenie individuálneho prežívania obyvateľstva. Ja som takto skúmala staré Bratislavčanky, ktoré sa narodili v medzivojnovom období. Neskôr som zistila, že takýto rozsiahlejší výskum robí vedec Jozef Tancer. Takže potom som sa presunula na súčasnosť.“


Lucia Molnár Satinská - Archív LMS

A tá vyzerá ako, je Bratislava aj dnes viacjazyčná?

„Áno, ale úplne inak ako na začiatku 20. storočia. Bolo to zapríčinené maďarsky, nemecky a slovensky hovoriacim obyvateľstvom, pričom tí ľudia sa necítili ako príslušníci jednej národnosti, ale ako obyvatelia Bratislavy. Vtedy bola viacjazyčnosť pre nich prirodzená. V súčasnosti je z historických menšín najvitálnejšia maďarská, čo súvisí opäť s historickými udalosťami a demografiou.

Nemčina sa opätovne vrátila po 89-tom, ako jazyk biznisu, otvorených hraníc, obchodu či turistov, ktorí Bratislavu vo veľkom navštevujú. Podobne je na tom aj angličtina.“

Čo vy a maďarčina, ako ste sa k nej dostali?

„Mám dve verzie príbehu. Prvou bol akýsi môj pubertálny vzdor. Ako malá som síce maďarčinu všade okolo seba počula, ale nikdy som sa ju nenaučila. Rodičia hovorili po maďarsky len vtedy, keď nechceli, aby sme im s bratom rozumeli. V puberte ma pochytil vzdor, že sa ju naučím. Bola to aj zvedavosť. Chcela som čítať maďarské knihy či pozerať filmy, avšak vôbec som si neuvedomovala, aké to môže byť náročné. Už predtým som sa učila iné jazyky. Myslela som si, že maďarčina pôjde akoby nič. (smiech) Ale keď som sa už do toho zahryzla, nechcela som to nechať len tak.

Druhá, populárnejšia, verzia je, že som maďarčinu považovala za veľmi sexi jazyk. Mala som aj teóriu – maďarské samohlásky sú veľmi náročné na artikuláciu. Môžu teda vytrénovať pery na bozkávanie. To som v puberte považovala za veľmi praktickú vec (smiech).“

Nerozčuľujú vás anglické názvy, napríklad Vlak – bus – shopping v Bystrici. Nebije vám to do očí?

„Nerozčuľuje, mňa to fascinuje. Samozrejme, bije mi to tiež do očí. Takéto názvy preto zbieram, fotografujem a neskôr analyzujem. Myslím si, že to vypovedá najmä o ľuďoch, ktorí tie nápisy vytvárajú. Tí ľudia by si mali uvedomovať, čo chcú nápisom docieliť a komu je určený. Totiž, môže sa stať, že ak si to dostatočne nepremyslia, budú vyzerať ako hlupáci.“

Nemusíme sa teda obávať, že slovenčina zanikne vplyvom anglických názvov?

„Toho by som sa vôbec neobávala. Takéto obdobia boli vždy. Za Uhorska to bola latinčina, maďarčina, neskôr čeština. Vždy tu bol nejaký väčší jazyk, s ktorým sme boli v kontakte. Avšak slovenčina napriek tomu žije. Je to životaschopný jazyk, stále sa rozširuje, používame ju vo väčšine sfér.“


Lucia Molnár Satinská - Archív LMS

Jazyk môže byť často necitlivý a nekorektný voči ženám. Vy skúmate aj túto problematiku. Kde sa teda najčastejšie stretávame so znevýhodňovaním žien v jazyku?

„V podstate všade, vo všetkých oblastiach. Slovenčina si osvojila prax používania generického maskulína – zástupného mužského rodu, ktorým sa vyjadruje aj ženský rod. Ide o spoločenskú dohodu, ktorá podľa mňa vznikla v minulosti na základe skutočnosti, napríklad, že neexistovali poslankyne, boli iba poslanci. Jednoducho vtedy neexistoval ženský protipól. Avšak to sa v posledných desaťročiach či storočiach mení. Čoraz viac žien získava pozície, ktoré zastupovali len muži. Celé generické maskulínum je iba akýsi úzus či tendencia, nie je to pre slovenčinu prirodzené. Práve preto je dôležité, aby sa používal ženský rod pri týchto pozíciách.

A malo by to byť vo všetkých sférach. Vie ma vytočiť, keď mi mobilný operátor pošle smsku k meninám a osloví ma – Vážený zákazník, prajeme vám všetko najlepšie k meninám. Mohli by si dať tú námahu a vytvoriť algoritmus na ženský rod.“

Ako vyriešiť podobné situácie? Ponúka slovenčina možnosti?

„Niekoľko. Jednou je zdvojovanie, teda zviditeľňovanie ženského rodu. Potom však existuje aj neutralizácia v jazyku, keď akoby rod nepomenujeme vôbec. Čiže napríklad namiesto zamestnankyne a zamestnanci povieme personál. Mali by sme na to myslieť už vtedy, keď začíname písať text a neutralizáciu použiť všade tam, kde sa dá. Text potom nie je ani tak rozsiahly. Práve naopak, je dynamickejší ako keby sme ho stále zdvojovali.“

Uvedomujú si ženy, že ich jazyk vylučuje?

„Je niekoľko typov reakcií, s ktorými sa stretávam. Sú také – Načo sa tým zaoberáš, to je taká blbosť, deti hladujú, toto naozaj nie je problém. Potom sú ženy, ktoré mi povedia – Vidíš, to som si nikdy neuvedomila, odteraz to budem takto používať, lebo sa ma to dotýka. No a potom sú ľudia, ktorí to definitívne odmietajú, a považujú generické maskulínum za dobré riešenie. Týmto ľuďom nemôžem prikázať, aby to zmenili. Avšak myslím si, že dynamika v jazyku je dobrá. Vďaka tým, ktorí to budú používať, bude jazyk rozmanitejší. Uvidíme, ako sa to vyvinie o dvadsať či štyridsať rokov. V Nemecku sa táto problematika začala riešiť v 70. rokoch 20. storočia a v tom období boli rovnaké diskusie, ako teraz u nás. No po štyridsiatich rokoch vidíme, že mladí ľudia si nevedia predstaviť, že by všetko bolo v generickom maskulíne.“


Lucia Molnár Satinská - Archív LMS

Prečo je odstránenie generického maskulína dôležité?

„Existujú výskumy z kognitívnej lingvistiky alebo sociolingvistiky, ktoré ukázali, že ak ľuďom dáme text len v generickom maskulíne, v danej situácií si jednoducho vôbec nepredstavia ženu. Pre to je to dôležité. Keď píšeme len o politikoch, tak si dievčatá vôbec nepredstavia, že by niekedy mohli byť političkami. Vlastne ani chlapci si nepredstavia, že by ich spolužiačky mohli byť političkami. A takto isto to funguje s vedcami. Nevytvárame im tak vzory, čím by mohli byť.“

Ako sa cítite ako žena vo vede? Stretli ste sa s diskrimináciou?

„Mám asi šťastie, že patrím do generácie, pre ktorú to nie je problém. Avšak vnímam, že na vyšších postoch, napríklad vo vedeckých radách či vedúcich pozíciách, je veľmi málo žien. No ja osobne som sa nikdy nestretla s diskrimináciou. Druhá vec je, že som ešte stále tá dravá, mladá žena bez detí. Čiže uvidíme, čo sa zmení, keď budem mať rodinu. Lebo zatiaľ mám veľké ambície.“

Vydávate vedecké články a publikácie, editujete písomnosti z otcovej pozostalosti. Plánujete napísať niečo vlastné, beletristické?

„V najbližších rokoch asi nie. V hlave mám zopár monografií, ktoré by mohli vyjsť. A chcem aj kariérne postupovať. Stále sa necítim zrelá na beletriu. Napríklad, teraz som porotkyňa v Anasoft litere, teda čítam všetky prozaické knihy, ktoré vyšli v slovenčine tento rok, no a vidím, že to nie je ľahké (smiech).“