Jazdím denne, ale stále s veľkou pokorou. Neprekračujem rýchlosť, neporušujem predpisy, neignorujem značky, neparkujem, kde je to zakázané. Aspoň som si myslela, že tak parkujem, kým som si nedávno nenašla na kolese papuču a na predných oknách auta nálepky s oznamom zablokované mestskou políciou.  

Samozrejme, že bol neskorý večer a ja som neistým hlasom zavolala na priložené číslo, aby som sa dozvedela ako rýchlo a ako draho moje zablokované auto vykúpim. Mestskí policajti prišli za pár minút a od začiatku ma upokojovali, že to také zlé nebude.

Neboli nevľúdni, ani nevrlí. Nevyjednávali, zvyčajnú pokutu mi po príhovore mojej priateľky znížili na polovicu a vypísali všetko ako má byť. Keďže som nemala hotovosť, bez problémov vybrali terminál a ja som zaplatila kartou. Všetko absolútne kóšer a s úsmevom.

Vysvetlili mi, prečo zle parkujem a ako by to komplikovalo život miestnym obyvateľom. Poradili mi, kde parkovať nabudúce, aby som sa pokute vyhla. Ešte sme prebrali ženy v uniformách a začali sme sa lúčiť.

Musela som im poďakovať za to, že moja prvá šoférska pokuta v živote mala taký príjemný priebeh. A jeden z policajtov ma ešte na záver prekvapil odpoveďou: Ako sa správajú ľudia k nám, tak sa správame my k nim.

Nie je to môj bežný zážitok s políciou a nestáva sa mi, aby som odchádzala s pokutou a usmievala sa pri tom. Preto som tento stĺpček musela napísať. Ako povzbudenie pre všetkých slušných ľudí. V uniforme i bez. 

.

Prečítajte si aj Fotografia silnej matky, ktorá sa postavila mocným