Nedá sa. Nefunguje. Nesľubujem. Poznáte to?

 

Dialo sa to v aute na ceste do Chorvátska, kam sme vyrazili s mojou sestrou, jej manželom a dvomi deťmi a ja s manželom. Auto nám pár hodín slúžilo ako kvázi obývačka, herňa pre deti, spálňa, jedáleň, ale aj pracovňa pre moju sestru, ktorá v našom rodnom meste – Vroclave, prenajíma turistom byty. Celú cestu riešila prípad klientov z Ukrajiny, ktorí ešte potrebujú víza do krajín EÚ. Aby mohli prísť do Poľska, musia vystáť radu pre víza na veľvyslanectve v Kyjeve. A práve vtedy z tej ambasády telefonovali mojej sestre. Najprv, aby im odoslala písomné potvrdenie, že si u nej rezervovali ubytovanie. Splnila ich želanie. Potom v ďalšom telefóne ju poprosili, aby poslala potvrdenie, že zaplatili zálohu. Opäť logovanie do siete, aby cez internetbanking zistila, či platba prešla. Neprešla. Zase telefonát, po ňom ďalšia kontrola stavu účtu. A ešte raz. Konečne sa platba objavila, tak mohla odoslať potvrdenie emailom.

„A pečiatka u vás niet?“ opýtal sa hlas v telefóne.

„Niet!“ chcela som vykríknuť ja, už trocha nervózne. „Veď cestujeme na dovolenku, kto by bral so sebou pečiatku? A čo, možno očakávajú, že máš so sebou aj skener alebo fax?“ opýtala som sa sarkasticky. Už som toho mala dosť. Chúďa moja sestra, ani na výlete jej nedajú pokoj.

„Sú to zákazníci, tak sa im snažím vyhovieť, aj keď z toho nemám žiadne väčšie peniaze,“ vysvetlila.

Keď sme dorazili do Chorvátska, tak sme museli zmeniť plány, Nešli sme s deckami k moru, pretože sestra musela napísať ešte jeden doklad, aby ho rýchlo odoslala Ukrajincom.

Pozerala som na ňu a uvedomila som si, že pristupuje ku klientom s citom a pochopením. Ľudsky.

Už som si asi zvykla, že veľa ľudí okolo mňa uprednostňuje svoje pohodlie pred možnosťou pomôcť iným. Bola som viackrát svedkom toho, ako istý človek klamal turistom do telefónu, že momentálne sa im nemôže venovať, lebo je veľmi zaneprázdnený. A on v tom čase pil kávu. a rozprával sa so mnou. Uprednostnil pohodlie. Videla som aj niekoľkých čašníkov, ktorí si vybehli na cigaretku a nehanbili sa doniesť zákazníkovi studené jedlo.

Nedá sa. Neoplatí sa. Nefunguje to. Zajtra. Po víkende. Po sviatkoch. Skúste, nič nesľubujem. Uvidíme.  Toto sú bežné formulácie, ktoré dosť často počúvam, a na ktoré som si už trocha zvykla. Možno ich používam aj ja, keď sa mi nechce? Uvedomila som si to vďaka sestre a jej ochotnému prístupu k zákazníkom. Napriek tomu, že aj ona bola unavená z dlhého cestovania. Napriek tomu, že mala na starosti dve malé deti. Napriek tomu, že sa blížili sviatky. Aj napriek tomu, že sme sa dlhšie nevideli a tešili sme sa, ako si užijeme spoločný čas.

„Kedysi takto museli bojovať Poliaci, Slováci a iní, aby sa dostali na Západ, ale určite stretávali takých, ktorí im pomohli,“ povedala moja sestra. Múdro. Aj keď ona nikdy také niečo nezažila. Skôr ja som si to na vlastnej koži odskúšala počas prvej cesty na Západ, aké to je, prísť tam spoza železnej opony a stretnúť dobrých ľudí, ktorí mi podali pomocnú ruku.

Zahanbila som sa. Že tak rýchlo som na to zabudla a že mi to musela pripomenúť moja mladšia sestra. Dobrá lekcia ľudskosti a úslužnosti. Veľa z nás si totiž zvyklo na vlastné pohodlie a možno si ani neuvedomuje, že príliš často používa slová: Nedá sa. Nefunguje. Nesľubujem.

.

Prečítajte si aj Ako som túžila po súrodencovi. Venované mojej sestre