Tak bol u nás. Malý kríženec neurčitého pôvodu, ťažko predvídateľnej veľkosti a s mimoriadnou chuťou do života.  Ako sa Čučo rozkukával, začala spomedzi bielych chlpov vyčuhovať jeho osobnosť. Kým spočiatku väčšinu dňa prespal a budil sa len na venčenie, ako dni ubiehali, malý zvedavec bol stále aktívnejší.

A my sme nestíhali po ňom utierať mláčky a odstraňovať mu z cesty veci, o ktorých by nám ani len nenapadlo, že malému psíkovi zachutia.

Výrobcovia papierových kuchynských utierok z nás museli mať prvé týždne nesmiernu radosť, pretože obrovské jumbo role z našej domácnosti mizli rýchlosťou blesku. Ak sa naše plávajúce podlahy nezduli po tom všetkom, čo na ne milý psík vypustil, verím, že keby som sa dnes rozhodla zaobstarať si gondolu a premávať sa na nej po byte, nebol by to problém.

Katastrofické scenáre, ktoré počítali s venčením každé dve hodiny, sa naplnili do bodky. Nikdy som si nemyslela, že by som vyšla na ulicu nenamaľovaná alebo dokonca v pyžame (!). Tieto banálne fashion mantinely však Čučo zbúral asi po troch týždňoch svojho pobytu a ja som sa o tretej nadránom tackala okolo paneláku v teniskách naboso, pyžamových nohaviciach a priateľovej mikine, kým psík veselo ňuchal, cikal a kakal.

Ešte šťastie, že bola taká teplá a dlhá jeseň, pretože na drobnosti ako ponožky či zateplené topánky na šnurovanie som mohla spočiatku zabudnúť. Keďže sme chceli psíka naučiť hygienickým návykom čo najskôr, rozhodli sme sa nepoužívať žiadne podložky či noviny, na ktoré by sme sa mu dovolili vyšpiniť sa aj v byte.

V praxi to znamenalo, že vždy po zobudení, jedení či hre sme šteňa schmatli pod pazuchu, v letku si na seba natiahli čo bolo práve po ruke, privolali výťah na siedme poschodie a viac či menej víťazoslávne sme ho zložili na trávnik.

 

Ilustračné foto - shutterstock

 

Presne podľa rád z múdrych kníh sme šteňa chválili za každú kvapku moču, ktorá dopadla na matičku Zem a vytlačenie hovienka sprevádzali ovácie, aké si neužili ani naši zlatí hokejoví chlapci z Goteborgu. Psík sa tešil, vrtel chvostíkom a hneď ako sme sa vrátili domov sa schuti vyšťal doprostred obývačky, prípadne prejavil svoj cit pre detail a estetično umiestnením hovienka presne na prah spálňových dverí. No na porazenie!

Hoci sa nám (najmä z dôvodu spánkovej deprivácie) zdalo, že toto obdobie trvá nekonečne dlho, v skutočnosti sa intervaly medzi venčením predlžovali a domácich nehôd ubúdalo. Získaný čas si psík krátil dôsledným ignorovaním vlastných hračiek a hryzadiel a sústredením sa na oveľa zmysluplnejšie činnosti.

Spomedzi mnohých spomeňme jeho ponožkový fetiš, prejavujúci sa neomylnou identifikáciou výhradne mojich ponožiek, ktorých sa nevedno ako zmocnil a vyhrýzol do nich diery. Po pár týždňoch som si už fakt nemala čo obuť a môj priateľ sa len uškŕňal, pretože jemu nezožral ANI JEDNU PONOŽKU!

Napriek tomuto všetkému si však Čučo už za pár dní urobil v našich srdciach priestor veľký ako diera na napínacej plachte, ktorú dôsledne vyškriabal pazúrikmi a vyfluskal svojimi ostrými zúbkami.