Posledný rok, asi odvtedy si to uvedomujem, stačí minimálny citový prejav, obraz, vnem a náhle sa mi zovrie hrdlo a oči mi zalejú slzy. Nuž áno, hormonálny disbalans, poviem si. Alebo možno rokmi získané skúsenosti, vďaka ktorým viem, že prejavy lásky, radosti zo života, spolupatričnosti nie sú samozrejmosťou.
Zacyklená v cykle stereotypov si ich neuvedomujem, každý deň od rána, keď vyskočím z postele, šliapem v minimálne sa meniacom rytme, až do noci, keď opäť končím tam, odkiaľ na druhý deň vyštartujem. Je v tom určitý pocit bezpečnosti, lebo to, že fungujem je dôkazom, že sa nič nedeje – ani zaujímavé, bombastické, svetoborné, ale našťastie, ani nič zlé, čo by ma v tom kolobehu zastavilo.
Prečítajte si
Horšie je, keď sa zastavím sama, keď môj osobný zotrvačník zablokuje zle pochopená poznámka, rázny mailový odkaz alebo dožerava vytočený Ktosi, komu v autobuse nechtiac stúpim na otlak, čo má na nohe, no v skutočnosti mu pravdepodobne prerastá až do duše. V takých chvíľach, hodinách, dňoch mám pocit, že som úplne zbytočná, neužitočná, neschopná, že neviem nikomu poskytnúť sviežu radu do života či povedať vtip, aby sa zasmial a na chvíľu zabudol na problémy.
V takéto hodiny a dni nemusím zaťahovať rolety, pretože ešte aj ten mesiac a pouličná lampa, čo mi svietia do postele či obedňajšie slnko sú čierne. Polievam sa slzami, z čoho ešte viac chradnem. Nekomunikujem. Alebo vrčím. Pochybujem o všetkom a o všetkých. A potom, v jednej chvíli príde mail: „Neblázni, milujem ťa, potrebujem ťa. Na ostatné sa vykašli, ostatné nie je dôležité.“
A zase plačem, slzami polievam už nielen seba, ale aj klávesnicu. Oslepená tým náhlym svetlom odkazu, tápem a hľadám únikový východ, čo ma dovedie k vďačnosti. K bodu, keď si pri plnom vedomí, z celého srdca a pľúc a svalov a kostí opäť raz uvedomím, že prejavy lásky, radosti zo života, spolupatričnosti nie sú samozrejmosťou, ale darom vykúpeným skúsenosťami. Dobrými aj horšími. Dofrasa, už zase tie slzy…
Prečítajte si
