S mužmi súperí od malička. K pretláčaniu rukou, alebo armwrestlingu, ako sa tento šport nazýva v medzinárodných kruhoch, ju priviedol otec. Intenzívne sa mu začala venovať v štrnástich rokoch, jej rovesníčky mali však zväčša iné záľuby. Prvými protivníkmi preto boli chlapci.

„Mojím prvým sparingpartnerom bol otec. Miloval tento šport, takisto ako ho milujem ja. S ním som robila prvé krôčiky, potom som sa dostala do klubu AWK Senec, v ktorom pôsobím dodnes. Tam som začala trénovať s chalanmi. Bolo to ťažké, ale veľa mi to dalo a aj v súčasnosti trénujem s mužmi. Potom, keď chytím ženskú ruku, je to predsa len o niečo ľahšie ako proti chlapovi,“ spomína Debnárová na svoje začiatky.

 

 

Chlapi znášajú porážku ťažko 

Armwrestling je ešte stále vnímaný ako mužská záležitosť, o ženách – pretláčačkách široká verejnosť veľa nevie. Lucia Debnárová však nesúhlasí s tým, že je to šport len pre chlapov. Cíti, že keď ju chlapi vyzvú, ako ženu ju podceňujú. „Ešte stále sa nájdu majstri sveta, ktorí si potrebujú niečo dokazovať. Vznikajú z toho smiešne situácie, pretože chlap, ktorého pretlačím, si to zväčša neprizná. Začne vymýšľať, že som podvádzala, lebo som mala ohnuté zápästie a chce si to zopakovať,“ reaguje na otázku o výzvach na súboj Lucia Debnárová. Deväťnásobná svetová šampiónka v pretláčaní rukou.

V súčasnosti patrí vo svojej váhovej kategórii medzi absolútnu špičku. Boj o zlato zo svetového fóra sa väčšinou zvrhne na slovensko-ruský mikrosúboj, už dlhé roky je jej najväčšou protivníčkou Ruska Ekaterina Afoninová. Avšak len za súťažným stolíkom.

„O prvé dve miesta sa delíme my a po toľkých rokoch sú to medzi nami v značnej miere už aj psychické súboje. Sme profesionálky a za stolíkom sa sústredíme len na pretláčanie, neberieme ohľad na to, že sa poznáme. Nepáči sa mi však, keď sa športovkyne navzájom veľmi nemusia, napríklad v tenise. Prečo? Je to šport, ak si to máme rozdať, rozdajme si to na súťaži. Ale v civilnom živote môžeme byť kamarátky. Ja som s Ekaterinou v kontakte, dokonca si píšeme na Facebooku,“ opisuje slovenská reprezentantka vzťahy v armwrestlingu.

 

 

Cena za fair-play

Pred dvomi rokmi získala cenu Fair-Play za to, že na majstrovstvách Slovenska predčasne ukončila súboj, aby nezranila súperku Rebeku Martinkovičovú.

„Cítila som prst mojej súperky v ruke. Dokonca som sa vtedy aj chytila za hlavu, že panebože, čo mám robiť (video). Tak som ju len držala, potom som ju však pustila. Nech radšej prehrám ja, ale nechcem nikomu ublížiť. Neľutovala som ten krok,“ hovorí dnes.

Pretláčanie rukou funguje na Slovensku ako štátom dotovaný šport od roku 1994. Zmena však prišla s novým zákonom o športe, ktorý začiatkom tohto roka armwrestling vylúčil zo systému dotovania. Šport, ktorý Slovensku priniesol z európskych či svetových šampionátov viac ako 320 medailí, tak ostal bez podpory.

„Je to svinstvo, lebo robíte niečo, čo milujete, máte krásne úspechy a niekto zhora vám povie, že vás vylúči. Nejde ani tak o tie peniaze, ale skôr o to, že ste vrcholová športovkyňa a zrazu vám niekto zhora povie, že nie, už nie si. Keď som sa pred pol rokom dozvedela, že toto príde, aj som si poplakala,“ hovorí k tomu.

 

 

Vetu Držím diétu zakazuje

Prípravu, cesty, stravu aj pobyt na majstrovstvách si tak slovenskí pretláčači musia hradiť sami, hoci reprezentujú krajinu. Lucia Debnárová funguje ako certifikovaná trénerka, okrem vlastnej prípravy organizuje vo Veľkom Bieli neďaleko Senca so svojím švagrom skupinové tréningy, pomáha však aj jednotlivcom. Ľuďom z okolia sa tak naskytá jedinečná možnosť cvičiť pod vedením deväťnásobnej majsterky sveta.

„Trénujem ženy aj mužov, keď potrebujú schudnúť, robím kondičné tréningy a podobne. Pôvodne som chcela ísť na vysokú školu, no napokon som z toho upustila a rozhodla som sa vydať iným smerom. Cítim, že mám ľuďom čo odovzdať a mám od nich spätnú väzbu, že to robím dobre. Hlavne učím ľudí, aby nevyslovovali vetu Držím diétu. Chcem, aby sa naučili jesť zdravé veci, aby to bol ich štýl života. Nie som zástancom drastických diét, skôr úpravy jedálnička, dostatku pohybu, tréningov a regenerácie. Teším sa, že ako trénerka môžem ľuďom odovzdávať svoje skúsenosti,“ hovorí o svojom životnom štýle, ktorý sa snaží sprostredkovať aj iným.

 

 

Keďže spolupracuje s mnohými ženami, vníma ich prednosti aj neresti. Aké patria medzi tie najvýraznejšie? „Slovenky sa veľmi nezdravo stravujú. Milujú sladkosti, ale to každý z nás. Chýba im však sebazaprenie. Ja ako vrcholová športovkyňa viem, že keby som musela hocikoľko schudnúť, tak mám vôľu, sebazaprenie, že chcem a schudnem. Im tá silná vôľa chýba,“ hovorí a dodáva aj niečo na margo stravovania, „každý si musí sám povedať, ako sa chce stravovať. Telo je sviňa, všetko si zapamätá, aj tú zjedenú pizzu. Vždy hovorím mojim klientkam, aby bol príjem menší ako výdaj. To je alfa-omega.“

Aj ona sama má veľmi rada sladké. Snaží sa však biely cukor nahradiť zdravšími alternatívami: „Milujem sladkosti, ale snažím sa ich nahrádzať inými vecami, veľmi necukrovať. Ak cukrujem, tak pridávam stéviu, agáve alebo med. Med mi veľmi pomáha pred tréningom, keď si dám lyžičku medu, dostanem okamžite rýchly cukor. No nie je to rafinovaný cukor, takže energia z neho je hneď spotrebovaná. Biely cukor som absolútne vylúčila, dokonca aj trstinový. Tak veľmi som si zvykla na stéviu a na med, že už mi cukor ani nechýba. Navyše, necítim sa po nich tak unavená ako keby som zjedla niečo, v čom je biely cukor.“

 

 

Pomáha ženám

V súčasnosti s pretláčaním pomáha mladým dievčatám, Martine Sojkovej či Barbare Ajpekovej, hoci nepatria do jej klubu. Zadarmo.

„Nikdy by som od niekoho z pretláčania nechcela brať peniaze, práve naopak. Chcela by som, aby sa tento šport niekam posunul a robilo ho čoraz viac ľudí. A ak ho bude robiť viac žien, budem o to šťastnejšia. Vyznie to síce ako veľký feminizmus, lenže ja sa často stretávam s predsudkami typu žena v mužskom športe. Nie. To je práve na tom to pekné, aj ženy môžu. Je to iné, ale v tom je to pekné. Že robím niečo, čo je neobvyklé,“ hovorí na margo stereotypov. Svojimi výkonmi a spôsobom života ich aj ona postupne búra.

Mohlo by sa zdať, že športu má okolo seba v pracovnom i súťažnom živote dostatok. Aj napriek tomu uprednostňuje aktívny oddych, ktorý kombinuje s prírodou a knihami o psychológii.

„Veľmi mi pomáhajú prechádzky v lese, ale aj objímanie stromov, hoci sa to môže zdať smiešne. Keď som bola mladšia, tak som si to neuvedomovala, ale čím som staršia, tak si viac uvedomujem, že všetko okolo mňa je živé a chcem okolo seba viac prírody. Často si z nej beriem energiu,“ hovorí o duchovnom aspekte svojho života.

 

 

Psychika je veľmi dôležitá

Okrem prírody ho v jej živote vytvára aj viera v Boha či spomínané knihy. Kvituje najmä tie od psychológa Josepha Murphyho: „Veľmi veľa čítam, najmä psychologických kníh. Mám rada psychológa Murpyho, jeho knihy sú super. Sústredí sa najmä na autosugesciu a podobné veci. Samozrejme, nič sa nechytá na citáty z Biblie, ale nejako si tú psychológiu musím aj ja rozširovať.“

Pretláčačka zo Senca si uvedomuje, že psychika je v športe nesmierne dôležitá. Má svoju osvedčenú prípravu i rituály, ktorým sa pred turnajmi venuje. „V čase vrcholnej prípravy často potrebujem byť sama. Mám rada svoju samotu, ticho a pokoj. Priateľ aj všetko ostatné vtedy ide bokom. Ten to však, našťastie, chápe a za to som vďačná,“ uzatvára.

 

Prečítajte si aj Krištáľové krídlo získala jediná žena, Mauréry spomenula kauzu Čistý deň