|
Nedávno som mala nehodu. V Bratislave som stála pred rampovým parkoviskom a čakala, kedy sa dvihne rampa. Autobus prichádzajúci z križovatky neodhadol vzdialenosť a trafil mi ľavú stranu nárazníka a rozbil svetlo.
I tak som tam ostala na hodinu a pol stáť. Zmeškala som dôležité stretnutie. Auto som presunula od rampy za stojaci autobus a čakali sme na človeka z dispečingu. Stáli sme na autobusovej zástavke. Za nami bolo ešte dosť miesta a tak sme si s tým nelámali hlavu. Ani ja, ani šofér autobusu ani pán z dispečingu.
Za tú hodinu a pol tam prišlo veľa autobusov, bola to frekventovaná zastávka. Za tú hodinu a pol mi z každého autobusu vynadali tuším aspoň dvaja ľudia. Rýchle úsudky boli v duchu hlúpeho parkovania a nešikovnej šoférky.
Stála som tam s autom s popradskou ešpézetkou na výstražných svetlách. Mala som rozbitý zadok a bola som v tom úplne nevinne. Napriek tomu som medzi slovami nadávok a výčitiek začula slovo žena, východniarka, cépečkárka.
Tieto stereotypy sa ma dosť dotkli. Myslím si, že som výborná šoférka, mesačne najazdím cca 3000 kilometrov. Ešte nikdy som za dvadsať rokov nemala nehodu. Nemyslím si ani, že som v Bratislave votrelec, chodím tam často, stretávam skvelých ľudí, ktorí sa tešia mojej prítomnosti a po každom raze sa vraciam rada domov na východ, ktorý nemienim opustiť.
Za tú hodinu a pol som si potvrdila, že rýchle úsudky, hádzanie ľudí do jedného vreca a pestovanie stereotypov máme v sebe až príliš silne zakorenené. A vždy to niekoho nevinného môže zraniť. Až sa predsudkov a rýchlych úsudkov zbavíme, budeme šťastnejší aj my aj okolie.
Prečítajte si aj Ako prežiť v blahobyte
