Keď sa blížilo leto, najviac som sa tešila na prázdniny u babky a dedka. V malom mestečku, kde bývali, som mala kamarátky, ale aj kamarátov – chlapcov zo susedstva, s ktorými sme vždy viedli boje. Viete, dievčatá verzus chlapci. Ale predsa len sme sa mali radi.
Niekedy nás naháňali, inokedy polievali vodou a počas leta nás raz zahádzali paradajkami. Nebolo to nebezpečné, skôr by som povedala, že nás trošku zosmiešnili, lebo sme vyzerali ako kečup. Potom musela babka celé oblečenie oprať. Jeden deň sme však s dievčatami prišli na hrozný nápad, ako to tým chlapcom odplatiť.
Dohodli sme sa, že počkáme jedného z nich, keď pôjde ráno na bicykli do pekárne, a hodíme doň ho kamene. Všetky sme hádzali. Ten môj ho trafil. Tesne nad okom. Chlapec skončil v nemocnici. Aj mne z toho bolo zle. Nenapadlo mi, že to môže tak zle dopadnúť. Nechcela som mu zle. Mala som možno 6 alebo 7 rokov. Bola som sa mu ospravedlniť. Ospravedlňovala sa aj moja babka, ktorá ma neustrážila...
V sobotu sme sa s manželom ocitli pod hradom, kam šiel do jedného štúdia vyzdvihnúť opravený hudobný nástroj. Prechádzali sme Zámockou ulicou. Museli sme si dávať pozor, aby sme si nepokazili nápravu na aute, pretože na ceste chýbali dlažobné kocky. Potom mi to došlo – asi ich niekto vybral, keďže sa tu chystal pochod proti utečencom. Kameňmi proti ľudom a ich názorom! Následky sa dali predvídať, veď tí, čo tie kamene hádzali, nemali 6 rokov. To nebola len hra.
Správy a internet boli plné informácií, koľko ľudí bolo zranených, koľko áut zničených. Bodaj by nie, keď „argumentom“ boli kamene. Ja som kameňom v živote hodila len raz a to mi stačilo. Vtedy, ako 6-ročná som pochopila, že som veľmi ublížila niekomu, koho som zraniť nechcela. Chcela som tomu chlapcovi len dať najavo, že aj my dievčence vieme zaútočiť. A oni nás tak zosmiešnili s tými paradajkami...
Bola to len hra. Keď chlapec z nemocnice vyšiel (naštastie oko bolo zachránené) všetko sa vrátilo do normálu. Ale to, čo sa stalo v sobotu normál neveští. Nikto sa nikomu neospravedlnil. Ba, ani niektorí politici, od ktorých by sme to čakali, nevedeli adekvátne zareagovať. Keby vtedy moja babka nezareagovala, možno by som aj ja dnes riešila svoje problémy kameňmi? Čo keby ma vtedy podporila v nenávisti?
A možno niekomu je to dnes pohodlné, že si nemusí špiniť ruky. Niekto za neho hodí kameňom a tak vyrieši napríklad otázku utečencov. Lenže ten ktosi môže za nejaký čas hodiť kameňom aj do toho, kto to dnes razantne neodsúdil.
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.