Keď sme sa nasťahovali do nášho domu, mali sme šancu na vlastnej koži vyskúšať všetky extrémy otužovania. Náš kotol vodu zohrieval tak, že teplá tiekla len v krátkom intervale medzi horúcou a studenou. Človek je tvor prispôsobivý a vydrží aj oveľa horšie podmienky. Odkedy však máme nový kotol, neprejde týždeň, aby som nebola vďačná za príjemne teplú sprchu. A neprejde mesiac, aby sme sa o tom aj doma s pocitom vďaky nerozprávali.
Relativita toho, čo je bežné a samozrejmé, je až zarážajúca. Každá samozrejmosť môže byť v inej krajine, dokonca aj v inej rodine na Slovensku, luxusom, každý luxus samozrejmosťou. Jednej žene do pôrodnice manžel nosí jedlo z Fou Zoo, lebo veď tá nemocničná strava sa nedá jesť, mňa môj muž najviac potešil bezkofeínovým espressom a sú aj ženy, ktorým by stačilo, keby ich vôbec niekto mohol prísť pozrieť.
Neschopnosť vážiť si ten náš štandard je tiež viac než zarážajúca. Je také slovenské naše cítiť sa ako chudáčikovia, a pritom žiť ako králi v porovnaní s viac ako polovicou sveta! Je také naše myslieť si, že máme málo! A potom vo svete sa zoči voči stretnúť s ľudskosťou, ochotou a štedrosťou tam, kde ľudia majú najmenej. Domov sa vraciame iní.
Zmysel vďačnosti však nie je v porovnaní našich podmienok s horšími. Nie je v tom, že si vydýchnem, že sa mám lepšie. Vďačnosť je radosť z toho, čo mám. Je to pocit dostatku, vďačnosť nám nedovolí závidieť. Má blízko k empatii. Ceníme si, čo máme a tento „luxus“ by sme dopriali aj ostatným. Prijatie, domov, lásku, teplo, jedlo, hygienu, prácu. Z pohodlia gauča, pri ohni v kachliach, nehodnotíme, kto si teplo zaslúži a kto nie. Vďačnosť nás učí podeliť sa a darovať.
Vďačnosť má aj podobu zodpovednosti za to, čo máme. Za miesto, kde žijeme, les, kam ideme na huby a šípky, za vodu zo studne. Neuspokojíme sa so všetkým, čo sa okolo nás deje. Hľadáme riešenia, pomáhame, nehejtujeme na internete, ale konštruktívnu kritiku smerujeme na relevantné miesta a ľudí, ktorí sú za veci zodpovední. Vďačnosť je opak ľahostajnosti.
Vďační ľudia sú optimistickejší, zažívajú menej bolesti a chorôb, lepšie spia, majú jasné ciele, ktoré ľahšie dosahujú. Deti, vedené k vďačnosti, sú entuziastické, rozhodné, pozorné a majú viac energie.
Ja nie som guru vďačnosti. Aj ja nadávam a sťažujem sa. Aj ja sa porovnávam, aj ja by som chcela všeličo, čo nemám. Napríklad väčší dom, aby mal náš syn vlastnú izbu alebo my pracovňu, v kúpeľni by som mala vaňu a vonku záhradu s ovocnými stromami a hojdacou sieťou, malú zeleninovú záhradku, ohradenú tak, aby pes do nej nečúral. A potom sa pozriem dookola, ako sme všetci spolu, niekedy v pohode a niekedy na nervy, ako sa v našej posteli všetci traja k sebe túlime a vidím toľko lásky, taký pekný život! Stredoveký nemecký teológ a filozof Majster Eckhart povedal: „Ak jediná modlitba, ktorú si v živote povedal, bola „ďakujem“, úplne to stačí.“
Ďakujem za každú teplú sprchu.
Prečítajte si aj Stĺpček Ženy na dedine: Zostať alebo odísť
