Viackrát ste o sebe povedali, že ste feministka. Prečo?

“Som feministka, pretože verím, že by ženy mali mať rovnaké práva a možnosti i rovnaké nároky v porovnateľných kategóriách ako muži. V porovnateľných preto, že keď mi niekto povie, aby žena vyniesla klavír do šiesteho poschodia, tak na to odpoviem, že to nevynesie ani môj muž, hoci je fyzicky zdatný. Nemám rada dvojaké štandardy, napríklad, čo sa pracovnej oblasti.”

 

Väčšinou sa staneme bojovníčkami za niečo vtedy, keď sami narazíme na nejaký typ neprávosti. Je to aj váš prípad?  

“Snažím sa veľmi si nepripúšťať nejaké neprávosti, lebo život bol ku mne štedrý. Navyše, všetko, čo som vnímala ako neprávosť, ma nejakým spôsobom posúvalo. Ale keď som začala pracovať na Slovensku, tak som si uvedomovala, že ma berú ako mladú ženu, blondínu, spĺňala som v očiach ľudí stereotypy. Občas som zachytila názory typu: k mužom patria vážne témy, k ženám lifestyle. A nedevalvujem ani lifestyle, je to len o tom škatuľkovaní. U mňa to bola súhra toho, že som niečia partnerka, že som nejako vyzerala a prišla som do veľmi exponovaného mediálneho biznisu potom, čo som strávila štyri roky mimo Slovenska. Občas som vnímala iný štýl komunikácie od niektorých mužských respondentov, napríklad v politike, voči mne, ako voči mužským kolegom. Ale nebolo to nič dramatické.”

 

Veronika Cifrová Ostrihoňová.  Foto - archív VO, Markíza

 

Vy ste pritom študovali politológiu a históriu na univerzite v Paríži a v New Yorku…

“Chodila som na liberálnu vysokú školu v New Yorku, kde je táto problematika veľmi prítomná, tam nám nikdy nikto nedal najavo, že muž by mal ísť na ekonómiu a žena na psychológiu. Prišla som z veľmi gendrovo vyrovnaného a uvedomelého sveta, a to napriek tomu, že Amerika má veľa mínusov, v tomto smere platia silné pravidlá. Na vysokej škole sa k vám profesor správal s rovnakou úctou ako k mužskému kolegovi. Vždy boli otvorené dvere, keď som mala stretnutie s profesorom, lebo s tým majú už určité skúsenosti, tak si na to dávajú pozor. Nikdy na mňa žiaden profesor nemrkal, neflirtoval so mnou. Keď som prišla na Slovensko, zistila som, že atmosféra v médiách je uvoľnenejšia a neformálnejšia, zrazu som videla iný prístup. Rozmýšľala som nad tým, ako k tomu mám pristúpiť. ako sa správať, ako reagovať, aby bolo jasné, kde mám hranice."

 

Zažili ste nejaký typ diskriminácie?

Rozdiel občas pociťujem napríklad v komunikácii v politike, čo je stále prevažne mužský svet. Politici sú niekedy k ženám novinárkam o niečo milší, môže to byť len otázka galantnosti, ale aj toho‚ že čakajú, že nebudú také dôrazné ako mužský kolega, že ju milotou ľahšie „ošalia“. Je to ale veľmi individuálne, a za seba dnes musím povedať, že prístup ku mne je od tých, s ktorými často spolupracujem, úplne korektný. Vo svete šoubiznisu je to paradoxne vyrovnanejšie. Napríklad, odmeňovanie za moderovanie je rovnaké, či ide o muža alebo ženu. Dôležité je len to, aké máte meno a akú odvediete prácu.”

 

V novinárčine ste rovnaké odmeňovanie nezažila?

“Raz som náhodou povedala kolegovi, koľko zarábam a on sa veľmi začudoval. Bolo zjavné, že je to menej ako zarába on. Dostavil sa u mňa pocit neprávosti, ale keď som ho prekonala, tak som si uvedomila, že som ani raz nebola za šéfom hovoriť o mojom plate, a to som tam bola skoro štyri roky. Tak som si povedala, aha, tak ty si urazená, ale nikdy si sa nezdvihla a nešla si za to zabojovať. Mám pocit, že muži sú v tomto smere oveľa dôslednejší.“

 

Veronika Cifrová Ostrihoňová s manželom.  Foto - facebook SIT DOWN stories

 

U žien to veľmi súvisí so silnou sebakritikou a podceňovaním…

“Áno, sebakritiku máme silnejšiu ako muži, sebareflexia je dobrá vec, ale nemá nás brzdiť. Mne trvalo mesiac, než som za šéfom išla, nakoniec to bolo v poriadku a dostala som to, čo som žiadala. Vtedy som si uvedomila, že to musí byť aj o mne. A riešiť, predtým, než niečo odsúdim ako nefér, svoj podiel v celej situácii, nielen sa automaticky ľutovať.“

 

Väčšinou, keď sa v rozhovoroch pýtame žien, či sú feministky, zľaknú sa a nechcú sa tak označiť, hoci sú za rovnosť medzi ženami a mužmi. Prečo je feminizmus stále nadávka?

“Sama som sa strela s veľmi negatívnou reakciou, keď som povedala, že som feministka a nerozumela som jej. Častejšie ženy ako muži mali potrebu kritizovať a súdiť. Posudzovanie jedna druhej je veľmi prítomné, hoci je oveľa lepšie, ak ženy spolupracujú.  Zrejme feminizmus napáda nejaký princíp, ktorý tu bol odjakživa, ten mužský svet, kde sa muž stará o financie a žena o rodinu. Mnohí ľudia si ho spájajú s tým, že ženy chcú mať dnes neskôr deti a možno nie toľko ako v minulosti. Ale to s tým nemá nič spoločné.“

 

Využívate feminizmus v novinárčine alebo pri vašich talk show? Médiá podporujú mnohé stereotypy a predsudky, sú otázky, ktoré vedome nepoložíte?

“Keď robím talk show, máme vždy ženu a muža, tak sa oboch rovnako pýtam aj na rodinu, aj na biznis. S Jurajom Lojom sme viac preberali jeho deti ako hereckú kariéru. Predtým som mala zvieraciu ombudsmanku a s tou sme sa o rodine nebavili vôbec. Zásadne sa niekoho, kto nemá rodinu nepýtam, kedy ju bude mať, kedy bude mať druhé alebo tretie dieťa, keď už jedno má.”

 

Veronika Cifrová Ostrihoňová s hercom Jurajom Lojom.  Foto - facebook SIT DOWN stories 

 

My sa v rozhovoroch vyhýbame otázke, ako ženy dokážu skĺbiť pracovný a rodinný život, čo veľakrát vyznie tak, že ženy musia skladať účty, či kariéra nejde na úkor rodiny. Keďže čakáte rodinu, opýtam sa, ako sa pán manžel chystá skĺbiť rodinný a pracovný život?

“Môj manžel má absolútne prekvapil, lebo on sám prišiel s tým, že si chce upraviť svoju prácu, aby mohol byť s dieťaťom viac, čo som úprimne nečakala. Moja mama je detská neurologička, má tri deti, môj otec robí biznis, takže starostlivosť bola vždy z veľkej časti na mame. Vyrastala som teda v takto „tradičnej“ rodine, hoci otec mamu vždy podporoval v tom, čo profesne robila. V rodine môjho manžela je viac dobrých vzorov – môj švagor má bežný pracovný čas, ale každý večer je s dcérou. Obaja moji švagrovia to berú tak, že sa ich starostlivosť o deti týka. Generačne sa to veľmi mení, aj tým, že sa posúva materstvo a deti prichádzajú do rodín neskôr. Inak to vnímal môj otec, ktorý mal 22 rokov a inak môj 40-ročný muž.”

 

Materstvo podľa štatistík znamená pre ženy zlom aj v ich pracovnom živote, častokrát už nedobehnú platové rozdiely v porovnaní s mužmi, nevrátia sa ani na svoje pôvodné pracovné miesto, ale hľadajú si také, aby zvládli aj prácu aj rodinu. Máte z toho obavy?

“Vnímam to, preto som nešla do materstva skôr. Chcela som si tú pozíciu vybudovať a nastaviť tak, aby som sa mohla vrátiť niekde, kde ma nebudú penalizovať za to, že som sa stala mamou. Práca redaktorky spravodajstva sa nedá veľmi plánovať, keď potrebujete ísť pre dieťa do škôlky a ministerstvo zdravotníctvo zorganizuje vtedy tlačovku, tak neviete byť na dvoch miestach. Možno to nebude práca, ku ktorej sa budem môcť vrátiť, ale posledný rok som pracovala na tom, aby som sa vedela uživiť aj vecami, kde si viem čas zorganizovať lepšie. Nešla som na pozíciu redaktorky spravodajstva s tým, že ju budem robiť navždy.”

 

Veronika Cifrová Ostrihoňová dostala sošku OTO.  Foto - TASR

 

Pred odchodom na materskú ste získali cenu OTO v kategórii redaktorka spravodajstve. Ako si túto sošku ceníte?

“Veľmi, lebo sú to hlasy divákov. Zároveň to nevnímam ako ocenenie žurnalistickej práce, lebo poznám skvelých redaktorov, ktorí sú v tomto fachu  dlhé roky a neboli ani nominovaní. Veľmi si to vážim, ale uvedomujem si to, že je to viac o osobných sympatiách. Prišlo to v čase môjho odchodu, o to viac je to príjemne. Budem na ňu spomínať ako memento pekného obdobia, ktoré s materstvom odíde.”

 

Je to soška pre Osobnosť televíznej obrazovka, ale v kategórii spravodajstva doteraz víťazili hlavne redaktori a redaktorky komerčných televízií a nie RTVS, hoci by sme to z novinárskeho hľadiska čakali. Ako vnímate úroveň spravodajstva v našich televíziách?

“Veľmi nestranne (smiech) si myslím, že spravodajstvo, ktoré robí Markíza je najvyváženejšie, najobjektívnejšie aj najnezávislejšie, či si pozriete komu televízia patrí alebo ako pracuje. Myslím si, že RTVS to mala dobre našliapnuté, bohužiaľ, prišlo k veľkej redakčnej obmene a vnímam teraz televíziu už inak. Je pochopiteľné, že ak odišlo veľa súčastí tímu, začína sa opäť takmer od nuly. Som šťastná, že robím v Markíze s tým redakčným tímom, s akým robím.”

 

Ako vnímate pokles dôvery ľudí v tradičné médiá, ktorým vyčítajú nevyváženosť, ale na druhej strane s prikláňajú k alternatívnym médiám, ktoré sa často o vyváženosť ani nesnažia?

“Tradičné, mienkotvorné médiá prinášajú neprikrášlenú, holú realitu, často takú, s ktorou sa publikum nechce alebo nevie zmieriť. Preto je veľakrát jednoduchšie siahať po zdrojoch, ktoré ponúkajú jednoduché vysvetlenia nepríjemných fenoménov, napr. v podobe konšpiračných teórií, ktoré nájdu vinníkov na problémy a jasne ich pomenujú, či prinesú instantné riešenia ako savom, či samotným vitamínom C vyliečiť rakovinu. Vnímam to ako akúsi "skratku" - často nemajú ľudia čas, či silu, či chuť analyzovať, hľadať, kriticky zvažovať - preto je jednoduchšie nájsť text, či osobu, ktorá to spraví za nich.”

 

V komerčnej televízii robíte nekomerčnú tému - zdravotníctvo. Dá sa to?

“Je niekedy náročné podať tie veci zrozumiteľne bez odborných pojmov, lebo sú výrazy, ktoré odborníci nemajú radi, ak sa príliš povedia laicky. Je to téma, ktorá sa týka každého a v redakcii sa snažíme to pokrývať zodpovedne. V trojminútovej reportáži je to potrebné podať tak, aby sa divák alebo diváčka nestratili.”

 

Veronika Cifrová Ostrihoňová.  Foto - facebook SIT DOWN stories

 

Vaša mama je detská neurologičku, vy sama ste sa vraj chcela stať sestričkou z Kramárov? Preto to zdravotníctvo?

“Chcela som byť sestričkou z Kramárov len kým som nezistila, že odpadávam už cestou do nemocnice (smiech). Som z lekárskej rodiny a vyrastala som v debatách o Zajacových reformách, kde môj otec – podnikateľ, debatoval s mojou mamou - detskou neurologičkou. Moja stará mama bola zdravotná sestra, sesternica je lekárka, ujo je lekár. Ja som tých debát mala veľa a tá téma ma zaujíma. Dokonca by som ešte niekedy chcela ísť študovať verejné zdravotníctvo.”

 

Máte vysokú sledovanosť na instagrame. Ako vnímate sociálne siete, na ktoré často nadávame pre ich povrchnosť a skratkovitosť?

“Sú také, ako si ich urobíme. Môžu byť povrchné a skratkovité, a rovnako nimi môžeme šíriť pozitívne myšlienky, projekty, energiu. Nehádžem to všetko do jedného vreca. Tak ako ma vie často zaraziť obsah na sociálnych sieťach v negatívnom slova zmysle, keď vidím absolútny "egotrip", alebo niečo, čo mi úplne nesedí, rovnako ma vie pozitívne zaujať množstvo iných profilov. Je to o výbere a prístupe. Ako väčšina vecí v živote. Neodvodzujem si svoju hodnotu, sebavedomie, či dobré pocity od počtu lajkov a pekných komentárov.”

 

 

Stretla ste sa na sociálnych sieťach s hejtami počas tehotenstva?

“Obávala som sa, že keď sa zverejní, že som tehotná, budú to hejty typu - toto nerob, necvič jógu, necestuj na Srí Lanku. Prišli, ale podstatne menej ako som čakala. Ja v tom mám relatívne jasno – a viem,  že mám robiť veci tak, ako to cítim ja. Mám mamu lekárku, mám aj svoju gynekologičku. Na nich sa spoľahnem. Hlavne sa vyhýbam debatám o pôrode, na ktorý má každý jasný názor. Nerada s niekým rozoberám, kde budem rodiť, lebo si hneď vypočujem, že tam by som teda nemala.”

 

Hoci ste veľmi aktívna v online priestore, rozbehli ste veľmi úspešnú offline talkshow, ktorú dokážete vypredať nielen v Bratislave, ale aj v menších mestách po Slovensku. SIT DOWN Stories predstaví väčšinou jednu inšpiratívnu ženu, ktorú nepoznáme z tituliek časopisov a známeho muža. Čím si vysvetľuje úspech tohto projektu? Čím ste oslovili ľudí?

“Verím, že je to kombináciou, ktorú sme namiešali. Ponúkame príbehy,  často veľmi netradičné, obdivuhodné, zábavné, ale aj veľmi ťažké. No najmä - inšpiratívne. Predstavujeme ženy, ktoré ľudia nemusia primárne poznať, a mužov, ktorých možno poznajú viac, no trúfam si povedať, že ich ukazujeme v inom svetle. Myslím, že mix "vážna", aj zábavy, ľudí láka. Našim cieľom je, aby sa ľudia v ten večer nielen pobavili, ale aby si odniesli aj jednu, či dve myšlienky, ktoré im ostanú dlhšie vŕtať hlavou. Naši hostia ich ponúkajú množstvo.”

 

Veronika Cifrová Ostrihoňová.  Foto - facebook SIT DOWN stories 

 

Čo dávajú takéto rozhovory vám - novinársky i ľudsky?

“Novinársky ma každá talkshow posúva. V systéme prípravy na respondenta, stavby rozhovoru, ale aj v zmysle dôležitosti "naladenia sa", "nacítenia" prítomnej hostky či hosťa. Pracujem so sebou, svojou energiou, snažím sa byť empatická voči hosťovi aj publiku, čo sa veľmi zíde aj v bežnom živote. Učí ma to improvizácii, väčšej pokore voči životu a svetu - nechať rozhovor občas plynúť, nechať hosťovi čas, priestor, neupozorňovať zbytočne na seba, no stále to kočírovať. Vnímať ako funguje publikum, aká je chémia medzi mnou a hosťom, a akceptovať, že s niekým je väčšia, a s iným menšia. No najdôležitejšie pre mňa je, že ma tieto večery tak bavia, že ich nevnímam ako prácu. Ale ako akúsi čerešničku na mojej pracovnej torte.”

 

 

Prvýkrát budete v júni robiť celodennú Sit Down Stories DAY, ktorej mediálnym partnerom je náš športál. V čom bude iná?

“Je to odvážny projekt, ktorým chceme osláviť druhý rok nášho fungovania. Zároveň chceme touto "maxiporciou" Sitdown Stories dopriať divákom, aj sami sebe deň, z ktorého energie, verím, budeme čerpať aj počas pauzy, ktorá nastane z dôvodu mojich materských povinností. Bude to presne o tom, o čom storieska je. Budú tam viac, aj menej známi ľudia, budú tam myšlienky, prednášky, humor, a najmä inšpirácia. Na Sit Down Stories DAY sa vystrieda herec, podnikateľ, herečka, vedkyňa, standupistka, protokolistka, kapela a aj ozvláštnenie na záver. Veľmi by som si priala, aby diváci odchádzal s pocitom, že to bol deň, kedy sa niečo dozvedeli, pouvažovali, aj sa zabavili.” 

 

 

Ako budete ako feministka vychovávať svoje deti? Niektoré ženy dokonca povedia, že by radšej chceli syna, lebo chlapci to majú v živote ľahšie...

“Áno, toto chápem, v niektorých veciach to majú chlapci ľahšie, ale aj oni pociťujú stereotypy, napríklad, že majú hlavne zarábať. Mám osemnásťročného brata a ten už teraz pri výbere vysokej škole uvažuje, akým smerom ísť, aby zarobil peniaze, aby uživil rodinu. Ja som šla študovať to, čo ma bavilo.

Bez ohľadu na to, či to bude syn alebo dcéra, tak by som ich chcela povzbudzovať, aby si uvedomovali svoju hodnotu. Nechcela by som, aby umývanie riadu brali ako dievčenskú vec a kosenie trávy ako chlapčenskú. Ale podelili sa o povinnosti a nerozdeľovali ich na činnosti pre mužov alebo pre ženy.”