Piatok. Posledný pracovný deň v týždni. Ako môj kolega hovorí malá sobota.  Samozrejme, nie pre všetkých. Niektorí z nás práve cez víkend pracujú najviac. Ale my, ktorí ich máme voľné, si ich chceme užiť naplno. Upratujeme, nakupujeme, varíme, chceme dohnať všetko, čo nám cez týždeň uniklo. Alebo, ideme na záhradky, výlety, návštevy, k starým rodičom. Každému podľa chuti.

Víkend. Žiaden budík. Zakaždým si hovorím, že sa vyspím dokedy budem chcieť. Smola. Práve v tie dni, ktoré môžem vylihovať, zobudím sa veľmi skoro. Keď som doma úplne sama. Hnevá ma to.  No čo už, pousmejem sa, pracovné návyky sú pracovné návyky.

Musím však priznať, že boli časy, keď som víkendy neznášala. Boli pre mňa trápením. Už v piatok sa mi  nechcelo ísť z práce domov. Skoro nič som neurobila, iba som sa utápala v slzách, spala, plakala a tak to išlo dookola. Bolo to po rozvode, keď deti začali chodiť k manželovi a jeho priateľke, ktorá bola dva roky súčasťou nášho manželstva, pokiaľ to „neprasklo“. Ťažké  a náročné obdobie. Deti si zvykali na nový  kufrový režim a ja na skutočnosť každý druhý víkend. To, že deti chodia k inej žene som prijala s nesmiernou bolesťou. V tichu. Naprieky som nerobila. Čo zlé zaseješ, to sa ti vráti aj s úrokmi. Keď brojíš, brojíš proti sebe. Vždy som si prízvukovala, JE TO ICH OTEC! Vždy sa vzorne staral sa, aj stará. Síce po svojom, ale, niektorí žijú s deťmi a sú len súčasťou. Aj keď mi moji blízki vyčítali, že som veľmi ústretová, robím tak, ako cítim. Aby som raz neľutovala svoje rozhodnutia, kroky. Sto krát si premyslím, v pokoji, až potom konám. No nie vždy je to tak. Aj ja zúrim ako fúria, ale aj to prejde. Stále mám na pamäti slová kňaza, ktorý mi veľmi pomohol.  Keď je dobrý úmysel, stále urobíte správne rozhodnutie. A toho sa držím stále.

Keď príde ten „môj“ víkend, teším sa. Už dopredu si s priateľom plánujeme program. Aby sme to skĺbili aj s „jeho“ víkendom. Najviac času stráviť s deťmi, urobiť im nielen  zaujímavý program, ale určiť im aj povinnosti, cítiť ich blízkosť a vôňu, počuť ich veselý smiech. Plaču už bolo dosť. Lebo, najkrajší stratený čas, je čas strávený s deťmi. Deti, ktoré si nebudú pamätať aké značkové bundy, mobily mali, ale svoje zážitky. A hlavne to najkrajšie – lásku a pozornosť rodičov, ktorú budú raz oni odovzdávať ako dedičstvo svojim ratolestiam.

 

Prečítajte si aj Príbeh o slušnosti, ľudskosti a písmenku I ako inteligencia...