Pred siedmimi rokmi Jana Galatová dostala nápad potešiť 30 seniorov v domove pre seniorov v Senci. Inšpiroval ju k tomu smutný pohľad na osamelých seniorov a seniorky v nemocnici, v ktorej často navštevovala svoju chorú mamu. Vytvorila skupinu na Facebooku a pozvala do nej svojich známych. Pomocnú ruku jej ponúkla Silvia Slobodová, ktorú tento nápad nadchol a vyrobila pre Janku plagát a jednoduchý systém evidencie. Spolu pomenovali zbierku “Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok?“ a nič netušiac založili milú predvianočnú tradíciu pre mnoho rodín.

V tom istom roku neveriacky rozbalovalo svoje nádherné vianočné darčeky až 800 seniorov. O tri roky neskôr ich bolo už vyše 70 000. Po štyroch rokoch Janka a Silvia založili občianske združenie, aby svoje aktivity vedeli vykonávať udržateľne. Dnes sú aktivity Koľko Lásky o.z. ďaleko viac, ako len vianočné krabičky plné lásky. Jana Galatová sa za to stala Slovenkou roku 2025 v kategórii charita.  

 

Silvia Slobodová a Jana Galatová, zakladajúce členky OZ Koľko lásky.  Foto - archív J.G. 

 

Ako vznikalo OZ Koľko lásky 

Ste zakladajúce členky občianskeho združenia, kolegyne a pracujúce maminy, ste aj kamarátky. Viete oddeliť prácu a kamarátstvo? Máte nejaké nezhody? My, ženy, často chceme robiť všetko samé, pretože len vtedy je to dobre urobené…

JANA Galatová: "Mávame aj nezhody, samozrejme (smiech). Poväčšine nastanú v dôsledku nevyspatia, prepracovania alebo výkyvov nálad. Nie je ich však veľa. Aj keď máme na veci rozdielne názory, dokážeme si ich vykomunikovať s rešpektom jedna voči druhej. Sisa ale možno doplní niečo iné. Že som neznesiteľná (smiech). Úlohy sa nám už dávnejšie vyprofilovali, vyplýva to dosť práve z pováh každej z nás, aj z našich predností. Silvia je veľmi akčný operatívny typ, ktorý nastavuje procesy, web, IT, hĺbkovo sa venuje fundraisingu a chodí na veľa eventov osobne. Dokáže pokojne aj nespať celú noc, keď sa pre niečo nadchne. Ja som viac opatrná, potrebujem si naplánovať, ale som tiež dosť emočná. Uprednostňujem komunikovať s ľuďmi, verejnosťou, médiami, chodím osobne do domovov dôchodcov, zapájam sa do našich výziev a snažím sa do nich vnášať niečo zo srdca, odpozorované práve z priameho kontaktu so seniormi. Tiež spravujem sociálne siete a venujem sa fundraisingu a marketingu. Naše dievčatá z tímu nás nazývajú srdce a mozog. Ja som srdce, Sisa zas mozog. Vieme oddeľovať prácu a kamarátstvo. Aj keď termíny horia a niečo sa žije v osobnom živote tej druhej, tak sme vždy voči sebe chápavé a snažíme sa byť v tej chvíli hlavne kamarátky, až potom spoločníčky v OZ."

SILVIA Slobodová: S Jankou sme sa prvýkrát stretli až pri prvej odovzdávke krabíc, nepoznali sme sa pred zbierkou vôbec. Zopár rokov sme sa v dôsledku rôznych životných situácií stretávali len v období zbierky, ale najmä od vzniku formálneho zastrešenia a založenia Koľko Lásky o.z. sme pochopili, že sme začali vianočnú tradíciu, ktorá môže desiatkam tisícom seniorom pomáhať po celý rok, a za tie roky sme sa stali skutočnými kamarátkami. Sme veľmi rozdielne a ako to býva pri každom ľudskom vzťahu, aj my sa učíme a rastieme najmä v dôsledku rôznych chýb. Paradoxne, až v tomto roku sme si úlohy rozdelili a definovali, predtým sme v zásade robili obe všetko a raz potiahla jedna, inokedy druhá. No dnes sme už organizácia, ktorá pracuje s rozpočtom, máme fundraisingové aj komunikačné ciele a snahu, aby sa z našej vášne stalo zamestnanie - a nielen pre nás, ale aj pre tím odhodlaných žien s obrovským srdcom, ktoré už za tie roky neodmysliteľne patria do rodiny Koľko Lásky o.z.

Začínali ste "v garáži" s krabičkami robenými doma. Napadlo vám pred siedmimi, ôsmimi rokmi, že toto bude aj vaše zamestnanie, vaše povolanie v živote? Ako to vlastne začínalo? Samotné krabičky ste asi balili s láskou a zabavili ste sa pri tom, ale čo ďalej? Bolo ťažké sa prebiť papierovačkami a zákonmi, kým ste sa dostali až sem?

JANA: "Pre mňa to ešte stále nie je moje povolanie. Pracujem vo Viedni na finančnom oddelení v medzinárodnej firme a popritom robím maximum, čo mi zvyšný čas dovolí pre Koľko Lásky o.z. Práve preto, že zamestnať sa v tomto sektore a zachovať si svoj životný štandard nie je ľahké, tak som sa k tomuto kroku ešte naplno neodhodlala. Venujem však OZ veľmi veľa času a verím, že to raz nebude len moje poslanie, ale aj skutočné povolanie. Tak či onak, sme momentálne niekde, kde sa mi ani nesnívalo, že sa niekedy dostaneme a veľmi sa z toho teším. Keď sa spätne obzriem, je za nami naozaj kopec driny po nociach s maličkými deťmi, ale na to som už radšej zabudla. Ako na pôrod. (smiech)."

SILVIA: "Päť rokov nám trvalo vôbec pochopiť, že aj keď sa niečo volá NEZISKOVKA, neznamená to, že nikto nemôže byť v organizácii zamestnaný. Začali sme si čítať výročné správy nadácií, venovali sme obrovské množstvo času vzdelávaniu sa o fungovaní tretieho sektora. Dnes už nemôžeme chýbať na žiadnom významnejšom evente, konferencii, vzdelávaní či už online alebo offline a každé z týchto stretnutí nás dokáže posúvať vpred a pomáhajú tvoriť základné piliere pre silnú etablovanú neziskovú organizáciu, ktorá nielen prináša radosť a dôstojné starnutie seniorom, ale spája komunity a vedie deti k dobročinnosti po celom Slovensku. Dnes sa nachádzame v roku osem a ja skutočne verím, že o dva roky si každý vybaví Koľko Lásky, ak by mal vymenovať neziskovku, ktorá pomáha seniorom."

Foto - OZ Koko lásky

S čím všetkým ste sa stretli pri oslovovaní zariadení pre seniorov? Nejaké zvláštne požiadavky alebo otázky? Ako to vlastne prijali zariadenia, že niečo takéto robíte bez nároku na honorár?

JANA: "Kým zariadenia pochopili pointu nášho fungovania, tak tomu častokrát neverili, že za to naozaj nič nechceme. Občas nás aj podozrievali, či nie sme nejaký podvod alebo preoblečená kontrola. Našťastie, prekonali sme ich prvotné pochybnosti a už sa nášmu kontaktu tešia. Bývajú aj špecifické požiadavky, ale ako nezisková organizácia s obmedzeným rozpočtom musíme niekedy aj odmietnuť."

SILVIA: "So zariadeniami pre seniorov sa snažíme pracovať individuálne, čo by nebolo možné bez našich regionálnych koordinátorov. V každom kraji pôsobia dve, ktoré poznajú zariadenia vo svojom okolí, ich špecifiká a potreby. Pravidelne mapujeme, čo kde chýba – evidujeme čakacie zoznamy na terapeutické pomôcky či bábiky, vieme, ako vedia zariadeniam pomôcť firemní dobrovoľníci alebo deti zo škôl, a práve vďaka zapojeniu miestnych komunít dokážeme tieto potreby postupne napĺňať. S pracovníkmi zariadení sa často stretávame aj osobne – na konferenciách, podujatiach alebo priamo v zariadeniach. Z týchto stretnutí často vznikajú krásne rozhovory – plné vďačnosti, ľudskosti a obojstrannej úcty. Práve tieto momenty sú pre nás veľkým povzbudením, že to, čo robíme, má zmysel."

Seniorov prepájajú so školami

Často spolupracujete so školami. Mnohokrát je to o učiteľkách, ktoré vám s tým pomáhajú. Aká je komunikácia so školami? Sme naklonení dobrovoľníctvu alebo nás musíte presviedčať?

JANA: "Už teraz po rokoch je tá komunikácia omnoho lepšia. Školy sa naučili, že my musíme mať nejaké rámce a pravidlá, vďaka ktorým sa vie zapojiť viac ako 1400 škôl a nemôžeme z nich vybočovať. My sme sa zas naučili pracovať s ich spätnou väzbou a počúvať ich názory a snažiť sa aplikovateľné zaviesť do ďalších zbierok. Napríklad, oveľa skôr odštartovať zbierky pre školy, o viac ako mesiac. Učitelia sú naozaj tí, v ktorých rukách je život tejto generácie. Vidíme stovky učiteľov a učiteliek, ktorí s láskou vedú deti k dobrovoľníctvu a láske k seniorom a vieme, že títo úžasní pedagógovia robia z detí láskavé bytosti. A sme im nesmierne, nesmierne, vďačné. Ale máme aj opak, kde sa to poníma ako súťaž a len odškrtnutý bod programu ako za trest, to potom cítiť v komunikácii i na kvalite krabičiek."

SILVIA: "Vďaka tomu, že si každý rok pýtame spätné väzby a vyhodnocujeme priebeh zbierky, naučili sme sa efektívne pracovať aj so školami a reflektovať na ich potreby. Zistili sme napríklad aj to, že ochota a záujem zapojiť sa do našich celoročných výziev jednoznačne existuje zo strany učiteľov, je však veľmi dôležité mať pripravený jasný manuál a podklady, keďže oni nemajú priestor tieto vymýšľať. Preto dnes fungujeme na princípe, že my všetky tieto materiály pripravíme - krátku prezentáciu, manuál, aktivity na výber, a oni si len vyberú aktivitu, ktorá ich najviac osloví a realizujú ju. Výstupy z nej s nami zdieľajú a nás dojímajú nádherné vznikajúce medzigeneračné väzby."

Urobili by ste dnes, s odstupom času, niečo výslovne inak? Samozrejme, človek sa učí každý deň - ale je niečo také, čo by ste určite zmenili?

JANA: "Ani nie, všetko s čím sme nespokojné, sme už zmenili alebo meníme z roka na rok. Možno by som na chvíľu zauvažovala či by som s tým znovu začala, keby viem, čo ma čaká a ako veľmi mi to ovplyvní osobný život, ale odpoveď asi aj tak poznám (smiech)."

SILVIA: "Keďže nás každá skúsenosť, aj tie zlé, posunuli vpred - nemenila by som vyslovene nič. Začala by som sa možno o fungovaní neziskového sektora vzdelávať omnoho skôr, avšak mám malé dieťa, ktoré ma predtým potrebovalo viac, a preto verím, že sa všetko deje v správnom čase. A proces budovania a stavania základov našej organizácie si neskutočne užívam a napĺňa ma to (smiech)."

Terapeutické bábiky na mieru 

Aké projekty zastrešujete? Chystáte nejaké novinky?

JANA: "Projekt „Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok?“ organizujeme už 7 rokov. Okrem toho organizujeme aj jarnú výzvu „Láska kvitne v každom veku“, kedy vyzývame ľudí nosiť do zariadení kvety, pohľadnice a iné drobné darčeky. Posun nastal hlavne v našich celoročných aktivitách. Vyvinuli sme vlastné terapeutické pomôcky, ktoré prinášame do zariadení pre seniorov, a rozvíjame na Slovensku aj bábikoterapiu – alternatívnu liečbu pre ľudí so stareckou demenciou a Alzheimerovou chorobou. Máme vlastné terapeutické bábiky, ktoré dávame vyrábať na mieru, vždy, keď sa nám podarí zaistiť ich financovanie. Potom ich nosíme do zariadení, kde sa snažíme podporiť túto alternatívnu formu liečby demencie. Našim dlhodobým cieľom je však spájanie generácii. Preto našim novým projektom „Koľko lásky v sebe máš?“ učíme deti na školách formou celoročného dobrovoľníckeho programu v sebe nachádzať supersily skutočných hrdinov - silu dobra, láskavosti, štedrosti, trpezlivosti a zároveň priviesť deti do zariadení až 5 x do roka osobne. Tento rok prebehol pilotný ročník a zapojilo sa doň už 800 detí."

SILVIA: Cez naše celoročné výzvy sa snažíme skvalitniť život seniorom, ktorí sú odkázaní na pomoc iných a vytvárame mosty medzi generáciami. Okrem širokej verejnosti do nich zapájame aj školy a firemných partnerov, s ktorými spolu prinášame seniorom nielen darčeky, ale najmä pocit dôstojnosti, vnášame im do života prvky aktívneho starnutia, snažíme sa o to, aby zažili nádherné spomienky a mali pocit, že nie sú zabudnutí. Najväčšia novinka, ktorú chystáme, sa bude zameriavať na seniorov, ktorí dožívajú doma a plánujeme pre nich vytvoriť výnimočné komunitné miesto pre aktívne starnutie. Radi by sme sa tak stali vzorom a priekopníkom aj pre iné mestá a obce. Taktiež máme činnosť, ktorá je viac odborná a pracuje s požiadavkami na sociálnych pracovníkov - snažíme sa o ich vzdelávanie, vyrábame a distribuujeme odborné pomôcky na alternatívne terapie a aktivizáciu seniorov.

Ste OZ, čiže fungujete na finančných/hmotných daroch? Sme už na Slovensku tak ďaleko, že chápeme, hlavne teda veľké firmy so ziskami, že máme tí viac šťastní pomáhať tým menej šťastným? Alebo je to stále ťažké v tejto oblasti....?

JANA: Veľmi, veľmi ťažké. Tak, ako sme to nechápali my samé 5 rokov, tak to nechápu mnohí ľudia doteraz a vnímajú vyslovene negatívne, keď robíme my alebo akákoľvek iná neziskovka fundraising. Pritom práve ten umožní tomuto sektoru pomáhať omnoho viac a dlhodobo, udržateľne. Až v bode, keď si naše OZ dokáže zabezpečiť príjem pre 5-6 stálych zamestnancov, budeme vedieť robiť pre seniorov naozaj veľké veci a systematické zmeny. Ale tam ešte stále nie sme, čo je veľká škoda, pretože my máme chuť pre seniorov veľa urobiť, len to potrebujeme robiť plnohodnotne a neukrajovať si len čas od iných zamestnaní a od rodín. To nemôže nikdy dlhodobo fungovať.

SILVIA: Spolupráca s nadáciami a firemnými partnermi je rozhodne beh na dlhú trať. Našťastie na Slovensku existujú organizácie ako napríklad Centrum pre filantropiu - ktoré šíria osvetu a pomáhajú vzdelávať aj širokú verejnosť, aj firmy ale aj nás, neziskové organizácie, aby sme rozvíjali na Slovensku darcovstvo. Monitorujú asignáciu daní, poradia pri nastavení stratégií, vyvíjajú darcovské portály a platformy, ako aj organizujú obrovské množstvo vzdelávacích seminárov a webinárov, kde zdieľajú reálne skúsenosti z rôznych organizácií. Mňa v našom sektore najviac fascinuje zdieľanie know-how. Čo by v ziskovom sektore považovali všetci za obchodné tajomstvo, v neziskovom budú zdieľať, aby pomohli aj iným organizáciám - šíriť viac dobra a pomáhať viac tam, kde štát zlyháva a je to najviac treba. Cítim sa byť súčasťou jednej nádherne chápavej obrovskej rodiny, ktorá drží spolu a učí sa vzájomne od seba, vďaka čomu je každý jeho člen silnejším.

Máte veľa dobrovoľníkov, ak dobre viem... Je v dnešnej dobe ľahké prilákať mládež a mladých ľudí, aby vám pomohli či je to doménou skôr ľudí 30 plus?

JANA: Ak máme v niečom v našej práci šťastie, tak na skvelých ľudí. Či už sú to naše kontaktné osoby projektov- teda dobrovoľníci na lokálnej úrovni alebo im pomáhajúci dobrovoľníci, tak naše regionálne koordinátorky, ktoré riadia dobrovoľníkov po krajoch. Sú to úžasní obetaví ľudia a my si ich vážime. Je však pravda, že prevažná väčšina, asi 90 percent z nich sú ženy nad 30 rokov. Najstaršia dobrovoľníčka má cez 70. 😊 Preto je nesmierne dôležité, aby sme o dobrovoľníctve rozprávali čo najviac na školách.

SILVIA: Myslím si, že je dôležité hľadať spoločné hodnoty - na tom stavať spoluprácu, mať prepracovaný manuál dobrovoľníckej činnosti a vedieť správne motivovať dobrovoľníkov. Ak sa tieto aspekty naplnia, vieme osloviť kohokoľvek. Na Slovensku však existuje program ktorí rozvíja dobrovoľníctvo u stredoškolákov, preto sme sa rozhodli zamerať na budovanie hodnôt a vedenie detí vo veku 6-15 rokov k dobročinnosti a pomoci seniorom. Pri vianočnej zbierke však stále prevyšuje veková skupina našich dobrovoľníkov 30+ a ženy sú jednoznačne v prevahe.

Čo všetko ste k dnešnému dňu, okrem dobrého pocitu z pomoci starkým, dostali? Myslím tým okrem lásky a dobrého pocitu, hlavne ceny, ocenenia, tituly....

JANA: "Našim najväčším ocenením je, že sa zapája viac ako 300 dobrovoľníkov, viac ako 1400 škôl a viac ako 150 firiem po celom Slovensku. Máme však dnes už aj dve ochranné známky a získali sme niekoľko ocenení od Sociálneho činu roka, cez Senior Friendly až po Srdce na dlani. Boli sme nominované na Krištáľové krídlo, kde sme ako poďakovanie za to, čo robíme, zažili krásny galavečer. A najväčšie prekvapenie bol galavečer 6.6.2025, keď som vyhrala kategóriu Charita a stala sa Slovenkou roka 2025. Vnímam to ako veľké ocenenie práve našej spoločnej práce."

SILVIA: "Ja okrem ocenení vnímam aj obrovský osobnostný rast - ako pri sebe, tak aj pri Janke. Som vďačná, že môžem rásť a byť lepším lídrom a manažérom vďaka našej organizácii a znamená to pre mňa aj obrovskú pridanú hodnotu, ktorú mi táto práca a poslanie dáva. Našla som dokonalý zmysel svojho bytia, potrebujem sa to už iba naučiť zladiť so svojím voľným časom a nájsť balans, lebo mám tendenciu k workoholizmu a moje nasadenie môže byť skutočne šialené. Vtedy zabúdam na jedlo, spánok a vznášam sa pol metra nad zemou. Našťastie ma Janka vždy zachytí včas, keď si moc uletím :)"

A na záver, pár odkazov od báb z Koľko Lásky o.z. Čo by ste odkázali dnešným deťom v školách a ich rodičom i učiteľom?

JANA + SILVIA:

Deťom by sme odkázali: „Nebojte sa ukázať svoju dobrotu. Vaša odvaha robiť správne veci a nie len to, čo od Vás očakávajú cool kamoši je to, čo Vás odlišuje. Každý z nás v sebe nosí hrdinu, ak je dobrý, empatický, ochotný pomôcť a venovať časť svojho času a energie pre tých, ktorí to potrebujú.“

Rodičom by sme odkázali: „Váš príklad je tá najsilnejšia lekcia. Vy ste ich prvým hrdinom v živote. Deti sú našim odrazom vo všetkom. Podporte ich, aby sa aj z nich stali skutoční hrdinovia.“

A všetkým učiteľom zas: „Ste láskavými sprievodcami budúcich generácií. Pomáhate im rásť v ľudí, ktorých tento svet veľmi potrebuje. Váš dotyk na nich pocíti aj ďalšia generácia. Ďakujeme Vám!“