Pre ženský svet urobila veľa. Eva Borušovičová dala hlas ženám, ktoré často mlčia – alebo sa hanbia prehovoriť. Vo svojich knihách, hrách i verejných vystúpeniach rozprávala o telách, ktoré nie sú dokonalé, ale sú skutočné; o citoch, ktoré sú zložité, ale pravé; o ženách, ktoré sú silné práve vtedy, keď si to samy nepriznajú.

Nekričala, bola tichou spojkou medzi ženami, ktoré sa chcú pochopiť, prijať a aj zasmiať. Pomohla mnohým ženám zistiť, že nemusia byť dokonalé – stačí, že sú vlastné.

Zomrela Eva Borušovičová

Vo veku 55 rokov odišla Eva Borušovičová – scenáristka, režisérka, spisovateľka, pedagogička a žena, ktorá vedela pomenovať veci veľmi trefne – presne, vtipne a pravdivo. Mala zhubné ochorenie. 

Eva Borušovičová sa narodila sa 5. januára 1970 v Leviciach. Vyštudovala scenáristiku a réžiu na VŠMU v Bratislave, kde neskôr pôsobila ako pedagogička. Už počas štúdií pracovala v Slovenskej televízii a neskôr sa presadila ako autorka silných, osobných aj spoločenských výpovedí.

Vo filme debutovala dielom "Modré z neba“, neskôr napísala scenáre k filmom ako „Amálka, ja sa zbláznim!“ či „Vadí nevadí“. Spolupracovala aj na filme „Jánošík – Pravdivá história“, pod režijným vedením Agnieszky Holland. No práve v literatúre a esejistike naplno ukázala svoj osobitý rukopis – citlivý, ženský, premýšľavý.

V internetových časopisoch začala publikovať pod pseudonymom Maxim E. Matkin a neskôr ho používala aj, keď publikovala romány.

Jej knihy „Do plaviek“ a „Plány B“ si našli tisíce čitateliek, ktoré sa v jej textoch spoznali. Hovorila o ženách – nie ako o hrdinkách ani obeťach, ale ako o bytostiach, ktoré hľadajú rovnováhu medzi silou a nehou, očakávaniami a vlastným hlasom.

„Život nie je o tom, ako všetko stihnúť. Je o tom, ako sa v tom všetkom nestratiť.“

Eva Borušovičová: ženy nežijú len jeden príbeh

Eva Borušovičová mala dar pomenovať ženské ticho aj smiech. Jej texty boli ako rozhovory s dlhoročnou priateľkou – plné porozumenia, irónie aj nádeje.

V divadle režírovala hry ako „69 vecí lepších než sex“ či „Štefánik – Slnko v zatmení“. Písala aj blogy a komentáre, mála skvelé postrehy k spoločenským témam, ale vždy z pozície obyčajného človeka, nemoralizovala.

S manželom, súdnym lekárom Norbertom Moravanským, mali tri deti. Jej mladšia sestra Soňa Borušovičová-Karvayová je filmová scenáristka.

“Eva Borušovičová každým svojím textom vstúpila do našich domovov, pozbierala ústrižky našich myšlienok, chytila do ruky naše spomienkové predmety a potom nás obdarovala textmi, v ktorých sme mohli bývať a nachádzať svoj vlastný hlas. Aj pri najkomplikovanejších témach sme mohli nachádzať svoju ľudskosť,” npísala o nej šéfredaktorka denníka SME Beáta Baloghová.

Eva Borušovičová zomrela 2. júna 2025 po ťažkej chorobe. Vo svojich textoch raz napísala: „Ženy nie sú komplikované. Len nežijú len jeden príbeh. Žijú ich naraz desať – a všetky musia nejako dopovedať.“ Ten svoj dopovedať nestihla, ale nechala po seba veľa myšlienok, z ktorých si jej príbeh vyskladáme. Tu sú niektoré z nich:

„Žena má zvláštnu schopnosť – dokáže sa cítiť vinná aj za to, že si konečne sadla.“

„Do plaviek sa nikdy neoblečieš dostatočne skoro. Ale aspoň si môžeš kúpiť také, v ktorých môžeš dýchať.“

„Ženy nezabúdajú. Majú len zmysel pre dramatické načasovanie.“

„Byť matkou je ako upratovať kúpeľňu počas vodopádu. A ešte sa pri tom usmievať.“

„Sme ženy. Náš deň sa začína tým, že si vyberáme, či sa budeme dnes cítiť zbytočne zle, alebo zbytočne dobre.“