Najskôr bola fascinácia obrazom a myšlienka na knihu prišla paralelne s ňou. 

„Tento obraz mám doma na prebale knihy všetkých šiestich dielov Marcela Prousta. Keď si kúpite všetky tieto knihy, z ich záhlavia sa vám poskladá tento slávny obraz. Je to známe dielo zobrazujúce ľudí stojacich v parku pri Seine. Má zvláštnu atmosféru a príťažlivé svetlo. Ja som chcela napísať knihu o ľuďoch a o manželstve, o návratoch do Francúzska a o láske ku krajine. K tomu sa mi hodil práve tento obraz,“ hovorí Veronika Šikulová.

Nápad použiť tento námet aj na obálku prišiel pri písaní rukopisu. Povolenie na použitie si s vydavateľstvom Slovart pýtali až v galérií v Bostone. 

Veronika Šikulová o novej knihe

Celý rozhovor so spisovateľkou Veronikou Šikulovou si môžete vypočuť tu:

 

Miesto na plátne a obálke svojej knihy navštívila aj osobne. Farebnosť známu z obrazu však nahradila počas autorkinho výletu pochmúrna daždivá obloha. Napriek tomu, alebo práve preto, je súčasťou jej najnovšej knihy pre dospelého čitateľa. Veronika Šikulová je aj známou spisovateľkou pre deti. Tento rok jej okrem Nedeľného popoludnia na ostrove La Grande Jatte vyšla aj kniha pre detského čitateľa, ktorú pripravili spolu so sestrou Agátou Petrakovičovou – Svet je kvet (Rozprávky o zvieratkách). 

„V procese tvorby je pre mňa dôležité samotné písanie. Resp. tým najzaujímavejším príbehom je samotné písanie. To, aké zvolím slová, s čím narábam. Moje knihy sú zaľudnené postavami, ktoré vidím, ktoré stretávam a o ktorých píšem. Hlavná postava mi pomáha hovoriť o tom, o čom ja chcem hovoriť.“ 

Pri čítaní kníh Veroniky Šikulovej môžete nadobudnúť pocit, že sa rozprávate s kamarátkou. Že jej postavám rozumiete a viete, čo cítia. „Píšu mi ľudia, čo práve prežívajú a majú pocit, že by som im vedela poradiť. Majú pocit, že sa mi môžu zdôveriť, alebo že sa cítia ako moje postavy a to ma vždy poteší,“ hovorí autorka knihy Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte. Jej knihy sú autentické a reálne. Veronika Šikulová sa v nich snaží o určitú mieru úprimnosti a pravdy, ako ona hovorí „nepredvádzať sa“. 

Najnovší román o manželstve je inventúrou udalostí, zážitkov, rozprávaním o vzťahu od prvého vzájomného očarenia cez sériu odlúčení a opätovných stretnutí až po čas, keď obaja v pokročilom veku rekapitulujú vlastný život a puto medzi nimi. 

Mohla som byť psychiatrička ako mama

„Moja mama bola psychiatrička a v tejto profesii sa človek musí rozpráva s ľuďmi. Taká som aj ja. Doma sme sa s mamou veľa rozprávali a aj ja rada debatujem so svojimi deťmi a manželom. To je pre mňa najdôležitejšie, ten zvukový prejav vzťahu,“ vysvetľuje Veronika Šikulová a dodáva, že je ten typ, čo ide ráno do obchodu a vráti sa na obed. 

No a s odstupom rokov uvažuje aj nad tým, že mohla pokračovať v maminých šľapajách. „Ja som bola zlá žiačka. Ale dnes mi je najviac ľúto toho, že toto mohla byť moja cesta. Je to dôležité povolanie. Keď vidíme, čím ľudia žijú, čím si prechádzajú, ako sa ich dotýka politika, ako sa hrabú celý život z biedy – to ako im ovplyvňuje spôsob života, tak vtedy mi je ľúto, že som sa neučila tak, aby som sa vybrala týmto smerom. Určite ma mama viac ovplyvnila ako otec. Možno je zhoda okolností, že obaja píšeme. Samozrejme, že som otca čítala a patrí medzi mojich obľúbených spisovateľov, ale dôležitejšia v tom aká som, ako premýšľam a o čom píšem, je moja mama.“

Šikulová: V knižnici mi je dobre

Knihy ju nikdy neprestali baviť. Odmalička chodí do knižnice a číta. Doma mali veľa kníh, vyrastala obklopená spisovateľmi. Keď si vyberala povolanie, chcela písať o knihách. Po rokoch v zahraničí a cestovaní s manželom sa jej pracovným miestom stala Malokarpatská knižnica v Pezinku. „Som tu šťastná a v knižnici je dobre,“  hovorí Veronika Šikulová a dopĺňa, že jej najobľúbenejším miestom je to, kde pracuje - s deťmi. Okrem toho moderuje diskusie so spisovateľmi a má na starosti písanie projektov. Prácu si nosí aj domov, resp. stále si má čo požičiavať a bežne odchádza s knihami.

„Ja svetu nečitateľov nerozumiem. Nerozumiem ľuďom, ktorí nečítajú knihy. Pre mňa hovoria iným jazykom a ja pre nich asi tiež.“