|
Niet vari sviatku na Slovensku, v ktorom by sme sa nestretli s doktorkou Katarínou Nádaskou. Cez televízne obrazovky pútavo vysvetľuje históriu, rituály a život vtedy dávno, keď nás ešte nebolo. Ja osobne si myslím, že ovláda tradície našich regiónov lepšie ako ich samotní obyvatelia. Ak sa objaví v televízii, môžeme si byť istí, že je deň, kedy sa v krajine niečo prihodilo a treba oslavovať.
Katarína Nádaská je veľmi vzdelaná a príjemná žena, s ktorou určite pôjdem niekoľkokrát na kávu. Nech sa o Slovensku dozviem ešte viac.
Pani doktorka, ako sa človeku prihodí, že sa stane etnografkou? Kedy ste dostali ten prvý podnet?
“Na gymnáziu som študovala humanitný smer, bavila ma história a literatúra, estetika. Po maturite som išla študovať na FF UK Bratislava vedecký smer história a etnológia. Pôvodne som chcela študovať len históriu, ale práve v čase, keď som sa hlásila na štúdium, otvárali dvojodborové štúdium a história bola spojená buď s etnológiou, alebo s archívnictvom.
Bolo to skvelé rozhodnutie, pretože hneď po začiatku štúdia na vysokej škole ma etnológia veľmi oslovila, myslím, že to bolo nielen krásou vedy s množstvom zaujímavých problémov a otázok, ale aj mojimi pedagógmi. Mala som šťastie na prof. J. Micháleka, úžasného vedca i človeka, ktorý sa celý život venoval ľudovému rozprávaniu, povestiam a pani doc. E. Horváthovú, ktorá poznala celú klasickú duchovnú kultúru Slovenska. Bola priekopníčkou vo výskume Rómov. Jej vedomosti, vedecký zápal a nadšenie ma sprevádzali celým štúdiom.“
Na čo z toho spomínate najradšej?
“Ako budúci etnológovia sme absolvovali každý rok počas prázdnin terénne výskumy, kde sme mohli hlbšie preniknúť do tajov výskumu a zvolenej problematiky. Prakticky po pár mesiacoch štúdia som vedela, že mojim dominantným smerom bude etnológia. Jej prepojenie so štúdiom histórie bolo viac ako vydarené. Neskôr, keď sa na Univerzitu Komenského vrátil profesor Ján Komorovský, nestor a zakladateľ slovenskej religionistiky, som si pridala k štúdiu aj religionistiku a muzeológiu. Počas štúdia sa na Slovensku zmenili pomery a otvorili sa hranice do celého sveta, čo mi umožnilo rozšíriť si štúdium na Viedenskej univerzite, v Regensburgu, Krakowe, Sofii, v Prahe...Úžasný čas, keď má mladý človek možnosť každým pórom svojho tela nasávať vedomosti a študovať v prestížnych knižniciach, archívoch a univerzitách. Štúdium som ukončila štátnicami v oboch odboroch a zostala som oboma nohami na poli vedy, výskumu a vyučovania etnológie na slovenských univerzitách.”
Máte profesiu, v ktorej ste dosiahli veľa, stali ste sa známou na celom Slovensku. Nepamätám si, že by vás v televízii zaskočila nejaká redaktorská otázka. Akoby ste ovládali z vašej profesie všetko. Povedzte, študujete odbornú literatúru každý deň, alebo ako to robíte?
“História a etnológia ma bavia stále, u mňa by ste inú ako odbornú literatúru vo veľkej knižnici ani nenašli. Ako každý človek sa aj ja snažím vzdelávať vo svojom odbore, chodiť pravidelne na terénne výskumy, písať odborné práce i popularizačné články. Rada by som vedela čo najviac aspoň z oblasti histórie a etnológie, ale napríklad tradičná ľudová kultúra, ľudová religiozita sú tak fantasticky zaujímavé oblasti a je v nich stále toľko neprebádaných zákutí, že by na pochopenie jednotlivých oblasti výskumu v ich celistvosti boli potrebné aspoň tri životy.”
Máte rodinu a to znamená, že máte aj kuchyňu. Aby ste boli stále pripravená pracovať, ako to máte zariadené doma? Varenie, upratovanie... Pomáha vám niekto?
“Kuchyňa je pre mňa miesto strateného času, niekedy som si hovorila, aké by to bolo fajn byť ako had a jesť len raz za mesiac...Mám rada kuchyňu a recepty Lenivej kuchárky, teda varím jednoduché sýte jedlá, aby som nemusela variť trikrát za deň. V tomto smere sa nechávam inšpirovať klasickou ľudovou kuchyňou s modernými výdobytkami. Môj syn Gorazd je už dospelý mladý muž a má svoje vlastné bývanie, takže som svoj byt úplne zahltila knihami a tie sa mi kopia vo vzorných kopách a pomedzi ne mám vychodenú cestičku, musím byť opatrná, aby som tie kopy kníh prechádzaním pomedzi nich náhodou nezhodila. Knihy mám teda aj na sporáku a na kuchynskej linke.
Našťastie, už nemusím kuchyňu denne používať a radšej sa najem mimo vlastnej kuchyne, napríklad u mojej mamičky. Mám veľa kamarátov a známych, ktorí mi nosia jedlo a koláčiky na sviatky, pretože vedia o mojej nešikovnosti v kuchyni, takže pravidelne sa stáva, že na Vianoce, či Veľkú noc mám doma 15 – 20 druhov koláčikov a iných dobrôt bez toho, aby som čo i len jednu knižku vybrala z kuchynskej rúry. Moji rodičia a zvlášť mamička mi bola vždy veľkou oporou v živote aj vo vedení domácnosti, ale samozrejme, aj keď nemám rada činnosti ako žehlenie, keď treba urobím, rovnako ako drobné práce okolo domácnosti.”
Ako bral váš úspech partner? Čo mu na spoločnom živote prekážalo najviac? A na druhej strane, čím vás dokázal milo prekvapiť?
“Myslím, že pre nás oboch sú v živote dôležitejšie veci ako úspech v svetskom slova zmysle, úspechom je pre nás oboch náš syn, z ktorého vyrástol zodpovedný, empatický človek. Môj bývalý manžel je veľmi poriadkumilovný a prekážalo mu množstvo kníh, obrazov a sôch, ktoré vnímal ako predmety ukrajujúce mu zo životného priestoru. Je to veľmi dobrý človek so zmyslom pre rodinu, práce okolo domácnosti, varenie, pranie, žehlenie, nič z toho mu nie je cudzie.”
A vám niečo prekážalo? Boli ste ochotná ustupovať zo svojich cieľov?
“Partnerstvo je vždy o dohode, ústupkoch a snažení sa o kompromis, každý vzťah sa musí kultivovať každý deň. My sme sa s mojim partnerom dohodli na rozchode viac–menej formálne, pretože kým bol syn malý, jeho otec sa mu venoval takmer každý deň a trávil s ním pomerne veľa času.”
Dokázali ste niečo na partnerovi zmeniť tak, aby ako vravím ja, človeku v živote nezavadzal pri práci? Čo to bolo?
“Nikdy som sa nesnažila meniť svojho partnera, plne som rešpektovala jeho osobnosť, boli obdobia, keď mal náročné povinnosti v práci a celá domácnosť bola na mne, ale mne zase pomáhali rodičia, takže všetko sa dalo zvládnuť. Ja som bola na materskej dovolenke len 6 mesiacov, potom som nastúpila do práce, ale keďže som učila na vysokej škole dali sa moje povinnosti zladiť aj so starostlivosťou o malé dieťa.”
S čím sa nedokázal zmieriť?
“Ťažko povedať, skrátka po 7 rokoch sme sa dohodli, že nebudeme spoločne tvoriť jednu domácnosť a paradoxne po rozvode sme v nej prežívali ešte viac času ako predtým, ale príjemné pre mňa bolo, že som už nemala povinnosť každý deň ho čakať s navarenou teplou večerou a riešiť problémy spoločného spolužitia. Mohla som sa sústrediť na výchovu syna a svoju prácu.”
Myslíte, že ambiciózne ženy to majú v partnerskom vzťahu ťažšie ako muži?
“Záleží, samozrejme, na dohode partnerov a ich vzájomnej ochote podporovať sa navzájom. Staršie generácie žien to mali ťažšie, najmä po založení rodiny, keď sa bolo potrebné starať o deti, vychovávať ich a venovať sa im. Mnohé ženy často vypadli na pár rokov zo svojej profesie a až keď deti odrástli, vrátili sa späť. Museli potom vynaložiť viac úsilia, ako ich mužskí kolegovia, aby všetko vo vede dobehli.”
Akí sú podľa Vás dnešní mladí muži. Líšia sa niečím od generácie partnerov pred nimi?
“Ako pozorujem generáciu dnešných 25 až 30- ročných mladých mužov, ku ktorým patrí aj môj syn a jeho priatelia, je to veľmi emancipovaná generácia, v ktorej si muži vedia navariť, oprať, vyžehliť, zostávajú na otcovskej dovolenke, pred kariérou uprednostňujú rodinu, či duševnú rovnováhu. Je to príjemná zmena, pretože nedávno sa domácnosť delila na mužské a ženské práce, dnes mám pocit, že v partnerstvách sa muži oveľa viac podieľajú na chode domácnosti, oveľa viac cestujú po svete, sú rozhľadení, šikovní a múdri. Neboja sa už v mladom veku ísť na štúdiá do zahraničia a získavajú tak svoj vlastný životný priestor, ktorý je často väčší ako životný priestor ich rodičov. Sú to moderní Európania so srdcom na Slovensku, veľmi ma teší , že im záleží na tom, kam smeruje naša krajina a vedia byť aj veľmi kritickí a otvorene pomenovať to, čo v našej krajine nie je dobré.”
Čo máte zo svojej profesie najradšej? Čo najradšej robíte?
“Veľa času trávim v archívoch, štúdiom odbornej literatúry a v teréne. Keď potrebujem overiť historickú skutočnosť je pre mňa nevyhnutnosťou overiť ju priamo pri zdroji a na to je najlepšie štúdium v archíve. Veľmi zaujímavé je aj štúdium historických kroník a osobne ma veľmi teší, že väčšina obcí na Slovensku si uvedomuje význam mikro dejín a starajú sa, aby to, čo majú jedinečné, nezaniklo. Vidno to práve v oblasti písania kroník, v mnohých obciach pokračujú v dlhodobej kronikárskej práci, v zbieraní miestnych zvykov z oblasti duchovnej i materiálnej kultúry. Všímam si hrdosť ľudí na obec, v ktorej žijú a na jej dejiny a jedinečné zvyky. Veľmi ma teší, keď mi v obciach ukazujú domy, v ktorých si zriadili obyvatelia miestne „múzeum,“ na ktoré sú právom hrdí. Tieto malé miestne „múzeá“, či „ľudové izby a domy“ sú jedinečnou vizitkou zanietenosti lokálnych nadšencov pre dejiny, zvyky obce. Vypovedá to zároveň o vzťahu ľudí k tradíciám, ktoré sú súčasťou spoločného kultúrneho dedičstva našej krajiny.”
Máte nejaké ciele, na ktorých momentálne pracujete?
“Momentálne venujem veľa času prednáškovej činnosti, písaniu odborno- popularizačných publikácií, v čase, keď robíme tento rozhovor, finišujem s prípravou výstavy, čakajú ma exkurzie so študentami, terénny výskum v Srbsku, teším sa na prednášky v Trebišove, Košiciach, Humennom, v Spišskej Novej Vsi a v Prešove.”
Pani doktorka, ste v živote šťastná? Nechýba vám niečo?
“Áno, som spokojná so svojím životom, môžem povedať, že patrím k šťastným ľuďom, pre ktorých je ich práca aj koníčkom. Teším sa na obdobie, keď budem mať vnúčatá a budem sa im môcť venovať a objavovať s nimi krásy života. Momentálne mám rozpracovaných viacero projektov, takže viac pracujem ako oddychujem, myslím si však, že kým človek vládze, mal by pracovať a udržiavať sa tak v telesnej i duševnej kondícii.
Mám ešte nesplnený sen - ísť na dlhodobý terénny výskum do Brazílie a Venezuely, pretože tieto krajiny ma veľmi oslovili nielen krásou a mimoriadnosťou svojej prírody, ale i spôsobom života tamojších ľudí na vidieku, fascinuje ma ich prístup k rituálom, vzťah k mágii, poverám. Je tam veľa tém na skúmanie v rámci komparatívneho výskumu s niektorými rurálnymi oblasťami Slovenska. Samozrejme, vždy sa teším na terénne výskumy, pretože mi do cesty prichádzajú skvelí ľudia, s ktorými je pre mňa česť a potešenie spolupracovať.”
