|
Tento víkend bolo síce pekne, ale nie pre všetkých. Napríklad 22-ročný nepočujúci muž dostal v nedeľu o siedmej ráno v úplne samom centre na Hurbanovom námestí kopanec do hlavy od 28- ročného muža a je vo vážnom stave. Traja muži z Kene zas v tú istú noc stretli iného muža, ktorý im nadával, pľul na nich a chcel sa s nimi biť. Týždeň pred tým zbili štyria mladíci, ktorí robili bordel v autobuse, starší manželský pár, keď ich upozornil, aby sa správali slušne. Pani mala zlomenú sánku.
Pravda je, že naša krajina na tom nie je dobre. Okrem iných vecí aj preto, že sa nevieme správať. K sebe navzájom, k iným národnostiam, rasám a náboženstvám. Nálada je taká blbá, že po vás úplne náhodne ľudia vrieskajú na ulici za absolútne banálne veci.
Tento týždeň mi dvakrát niekto vynadal na ulici do v*j*banej p*ce, pretože nespomalil na prechode a ja som ním prešla aj tak a musel zabrzdiť. Minule som vám písala o tom, ako som upozornila pána, nech posunie auto o kúsok ďalej, pretože neprejde vozík ani kočík a pán na mňa začal vriesať, že som krava. Pravidelne sa mi stáva, že po mne niekto vykrikuje, že som zapredanec zo židovského média. To všetko sú zážitky naživo, nie virtuálne.
Prečítajte si
Nedávno pred eurovoľbami robili prieskum vo všetkých 28 krajinách EÚ. Jedna z otázok bola, s akou emóciou sa najviac stotožňujete. Viete, akú si vybrali Slováci? Strach. Prieskum Inštitútu pre verejné otázky zas ukázal, že za posledných 10 rokov dramaticky vzrástol počet ľudí, ktorí chcú na Slovensku za suseda iba bieleho heterosexuálneho Slováka. Spisujeme petície proti azylovým domom a škôlkam s rómskymi deťmi. A každá piata (aktuálne vraj už každá štvrtá) žena doma dostane od svojho muža bitku.
Pred dvomi rokmi sme išli s mojím mužom na dvojmesačnú svadobnú cestu. Strávili sme ju v krajinách, kde sú ľudia veselí. Dva týždne v Kalifornii, mesiac v Nicaragui a dva týždne v Mexiku. Pamätám si, že keď sme sa vrátili, chvíľu nám trvalo zvyknúť si, že na ulici sa ľudia na prvú hlavne mračia a v obchode po sebe pokladníčky medzi pokladňami vrieskajú, že už chcú ísť domov a TEN RAD ĽUDÍ JE NEKONEČNÝ, DÚFAM, ŽE UŽ MôŽEM ÍSŤ NA PRESTÁVKU. Popritom vám šmarí vajíčka a tresne s jogurtami. Inokedy vám šofér električky tresne pred nosom zavrie dvere a demonštratívne odíde zo zastávky, a suseda zdrhne s výťahom, len aby sa s vami nemusela viezť dve poschodia. Minule som pánovi so záchvatom na ulici volala záchranku a nahučala na mňa ešte aj pani na 112-ke. A tento týždeň som s najlepšou kamoškou bola skúšať šaty v jednom salóne a žena, ktorá v ňom pracovala, hovorila, že ľudia sú agresívni ešte aj tam.
Prečítajte si
Každé ráno chodím pod domom na kávu k veľmi milému Turkménovi. Miluje kávu, sám ju praží a s láskou ju aj predáva. Vždy si pokecáme, vždy s úsmevom. Hneď vedľa majú dvaja Gréci Souvlaki bistro. Vždy veselí, s dobrou náladou, podnik majú natrieskaní ľuďmi nonstop. A aj keď len prechádzate okolo a oni majú po záverečnej, susedov poznajú a krátko s vami pokecajú alebo vám nadšene aspoň zamávajú. Nechcem z toho robiť závery, pretože je to akurát tak anecdotal evidence, ale takto som si to všimla.
Bitke staršieho manželského páru v MHD sa prizeralo 20 ľudí. Zatiaľ sa žiadny z nich neprihlásil na polícii ani ako svedok. Väčšinou okolo potýčok na ulici chodia ľudia, ktorí sa tvária, že sa ich to netýka. Mlčiaca väčšina tak postupne nechá určovať náladu agresívnej menšine, a tak sa roztáča koleso, ktoré neviem ako zastavíme. Postupne si viac a viac nadávame, viac a viac máme strach a viac a viac neznášame všetko, čo je iné. Lenže zajtra môžete dostať kopanec vy, pozajtra váš priateľ a popozajtra pokojne aj vaša mama. A to by ste určite chceli, aby v tom autobuse sedelo radšej 20 Grékov a Turkménov. Aspoň podľa mojej anectodal evidence.
