|
Na konci júna, v ideálnom období môjho tretieho tehotenstva, sme sa rozhodli využiť ponuku kamaráta Romana navštíviť na pár dní jeho apartmán v Chorvátsku, do ktorého nás už niekoľkokrát lákal. Chudák Roman si vymyslel, že nám za tých päť dní ukáže všetko, čo tam on zažíva pár mesiacov v roku. Je to veľmi obetavý a milý človek, zniesol by nám aj modré z neba. V prístave pri trajekte nás čakal celý vysmiaty s požičaným Mercedesom od známej lokálnej čašníčky.
To auto už zažilo asi aj jeho starých rodičov, zadné dvere sa nedali na jednej strane vôbec otvoriť a kľúč vyzeral ako dolámaná kancelárska spinka, čudujem sa, že to vôbec naštartoval. Každopádne ho vôbec nezamykal, nemusel.
Moja dcéra vážila v novembri pri pôrode 4,600 gramov a v závere tehotenstva som vyzerala originál ako ľadoborec, takže si viete predstaviť, že už v júni som bola tiež „viditeľne“ tehotná. Natlačila som sa dozadu do auta k tým neotváracím dverám a vyfasovala na brucho ešte aj jeden z kufrov, keďže všetky dozadu nevošli.
Trápna alebo dobrodružná cesta
Roman chcel cestu od trajektu mojim synom ozvláštniť a dal im na výber, či chcú ísť „obyčajnou, trápnou, nudnou cestou, alebo radšej bočnou dobrodružnou“. Asi nemusím hovoriť, že ma prehlasovali a ja som sa ocitla s kufrom na bruchu natlačená pri zaseknutých dverách na poľnej ceste, križujúcej v strmých serpentínach celý kopec. Natriasalo ma asi tak ako v práčke a von oknom smerom dole som sa radšej nepozerala.
Po tomto zážitku som bola ešte asi pol dňa ticho, čo bolo mužovi podozrivé, ale asi mu to aj prišlo vhod. Hneď ako sme dorazili do apartmánu, naložili sme sa celí upotení do mora. Môj najstarší syn vyzeral v tých obrovských potápačských okuliaroch so šnorchlom a plutvami veľmi prazvláštne. Bledozelený odtieň jeho pokožky ma utvrdil v presvedčení, že strastiplnú cestu sme nemerali zbytočne a pobyt pri mori mu vykúzli zdravšiu farbu. Voda však bola veľmi studená, čo českí turisti na plné ústa ohodnotili, že v tomto roku je naopak výnimočne teplá.
Píšem na plné ústa a myslím naozaj na plné ústa. Nechcelo sa mi veriť, že som precestovala vari tisíc kilometrov, aby som po celý deň počúvala pekne nahlas: „Heléééé, racéééék!“ Ešte horšie to bolo vo vode, keďže v zátoke bola voda plytká asi tak dva metre od brehu a v tomto páse boli naládovaní všetci slabší plavci vrátane stokilových českých dôchodcov a stokilových českých detí. Plus hromada plastu. Moji šnorchlujúci, sotva tridsaťkiloví chlapci, tam miestami zvádzali boj o holý život.
Pobrežná polícia v akcii
Každopádne ten prvý večer sme boli prvý a poslednýkrát za celý čas nášho päťdňového pobytu všetci spolu na pláži. Roman je totiž vybavovací tip. Rozumej neposedný. Ak on strávil na pláži viac ako desať minút, tak nie vtedy s nami. Môjmu mužovi, ktorý sa bežne na dovolenke k aktivite priberie asi tak na poludnie a tou aktivitou je sedieť na pláži a čítať si noviny, nedal ani na chvíľu vydýchnuť. Ideme vybaviť tamto, musíme ísť pozrieť toho, obed máme dohodnutý na opačnom konci ostrova, pôjdeme sa pozrieť ako stavajú lezeckú stenu...Podobné nápady mal asi tak každú polhodinu.
V podstate sa to všetko odohrávalo v reštauráciách a baroch, takže zábavy hodne a fuj, kto by sa na tom slnku kúpal! Presúvali sa na nafukovacom motorovom člne a napriek krvavým prísahám, že deti budú mať na sebe záchranné vesty už pri vstupe do člna, som bola vyhlásená za úplnú trapku, že chcem vestu aspoň pre najmenšieho, ktorý v tom čase vedel plávať v bazéne akurát do hĺbky a nie do diaľky.
Jediný raz som sa nasilu nanominovala ku nim aj ja, lebo vraj žena na lodi prináša nešťastie a my sme boli dokonca dve v jednom balení. Hneď sa to aj potvrdilo. Len čo sme odrazili od zátoky s lezeckou stenou, ponúkol Roman manželovi na chvíľu kormidlo, však nech si vyskúša, chlapec.
Asi tak za 30 sekúnd, nás začala naháňať pobrežná polícia, neviem, kde číhali, možno pod vodou, ale vraj poľujú hlavne na turistov. Jedno šťastie, že ma nechali so synmi vystúpiť na breh, ostatným dvom členom posádky sa pedantne venovali viac ako 3 hodiny v úpeku na mori. Manžel dostal mastnú pokutu za odstup od brehu a rýchlosť, Roman ešte mastnejšiu za nesprávne uvedené registračné číslo lode. Jeden z policajtov, taký ten urputne zazerajúci tip, sa totiž znenazdajky vyzliekol priamo na lodi do plaviek, nasadil si okuliare so šnorchlom a čľup! Ponorom pod loď ju celú odspodu skontroloval. Českí diváci si určite prišli na svoje. Dvaja „kriminálnici“ ešte ani nevstúpili bosou nohou z lode na zem, keď sa správa o ich policajnom zážitku už niesla celým pobrežím. Hotové herecké hviezdy.
Našťastie posledný deň nášho krátkeho pobytu Roman odišiel sám na chvíľu do prístavu niečo vybaviť (veď ako ináč), načo manžel s úľavou klesol do lehátka a upadol do kómatického spánku, doháňajúc zameškaný dovolenkový oddych. A dobre veru, že si pospal, nevedel, že ho zavčas ráno čaká búrlivá jazda „stihni trajekt alebo umri“.
Vždy, keď mám pocit, že môj muž jazdí autom prirýchlo, spomeniem si na Romanov štýl: rezanie zákrut v serpentínach, kamikadze prelet neosvetleným dlhým tunelom, čo vrele odporúčam milovníkom strašidelných zámkov. Človek by si pomyslel, že sa len snaží vlastnými silami otestovať možnosti teleportovania v čase a priestore. Keď však v závere raňajšej spanilej jazdy za trajektom, zistil, že si zabudol v apartmáne na pláži kľúče od svojho auta, zaparkovaného pred pár dňami šmykom pred hlavnou bránou viedenského letiska (lebo však nestíhal), ani na chvíľu ho neopustili jeho manažérske schopnosti.
Kým nás, rozumej tehotnú, dve deti, manžela a všetku batožinu vyhodil temer za jazdy pred trajektom, stihol pobudiť susedov, aby mu najprv našli kľúče v apartmáne a išli mu čo najrýchlejšie s nimi naproti. Už keď sme boli na lodi a s hrôzou čakali, či stihne trajekt bez vedľajšieho efektu prizabitia sa v tmavom tuneli, zavolal zrazu Roman, či náhodou nie sú tie kľúče v jeho taške s notebookom. Hádate správne, boli po celý čas s nami.
Až tam sme museli počuť tie nadávky a fleky, ako sa otočil s autom zase späť do prístavu, nakoniec jelením skokom Chucka Norrisa prekonal zábradlie a v poslednej sekunde vbehol na trajekt. Neviem, kto z nás potreboval skôr kriesiť. Myslím, že po tejto dovolenke som mala prvýkrát počas tehotenstva tlak vyšší ako 100/70 a ešte dlho som sa dostávala do kľudového režimu. A v ušiach mi ako ozvena zneli slová mojej mamy: „Kam sa to ty, tehotná, zase trepeš?“
P.S. Napriek prosbám mojich synov aj Romana o zopakovanie si skvelého zážitku, som radikálne vyhlásila, že budem nad tým uvažovať až po Romanovej reprodukcii, kedy, dúfam, pochopí životný štýl a tempo priemerného rodiča, trpiaceho chronickým spánkovým deficitom.
