|
BRATISLAVA. „Raz som išla k terapeutovi, lebo som sa obávala, že môžem byť sociopatka,“ priznala sa na sociálnej sieti spisovateľka Elizabeth Gilbertová – autorka bestselleru Jedz, modli sa a miluj. K takémuto záveru prišla preto, že cítila „nesprávnu emóciu“.
Mala vtedy 30 rokov, bola vydatá a predpokladala, že by mala túžiť po deťoch. No ona nič také necítila. „Predstava, žeby som mala dieťa ma nenapĺňala radosťou, ale strachom,“ píše ďalej. Z toho usúdila, že musí byť sociopatka.
Terapeutka však jej diagnózu nepotvrdila. Sociopati necítia žiadne ľudské emócie, vysvetlila jej. „Život vám uniká, pokračovala, nie preto, že neviete cítiť, ale preto, že nedokážete akceptovať, čo cítite,“ pokračovala.
To, vysvetlilo všetko – cítila totiž, no svoje pocity vnímala ako nesprávne zlé.
Už tomu viac neverí. „Nie sme operačné systémy, sme ľudia, ľudia,“ napísala v statuse. Neexistuje len jeden správny spôsob ako sa máme cítiť, pokračuje.
Ak si podľa Gilbertovej nemôžeme dovoliť cítiť naše skutočné pocity, pretože ich vnímame ako sociálne neprípustné, trpíme. A buď sa pokúšame napchať sa do umelých štandardov alebo umŕtvujeme naše skutočné pocity závislosťou či sebapoškodzovaním alebo prestaneme cítiť úplne a potom naozaj pripomíname sociopatov.
„Trpeli ste niekedy, pretože ste si mysleli, že cítite zlé emócie?,“ pýta sa spisovateľka. Za svoj život zozbierala viacero príbehov ľudí, čo v „nesprávnej“ chvíli cítili „nesprávny“ pocit.
Tu sú niektoré z nich:
Jedna priateľka sa jej priznala, že svoju svadbu presmútila. Namiesto radosti, prežívala hlboký smútok, že sa vydáva. Cítiť to pred tristo hosťami, ktorí sledovali každý jej krok, oblečená v šatách od Very Wang, jej prišlo nepatričné. Hanbila sa. A to tak veľmi, že ju tento pocit prenasledoval pár ďalších rokov.
Ďalší priateľ sa jej priznal s tým, že nenávidí Vianoce.
Ďalšia necíti žiadnu ľútosť nad interrupciou, pre ktorú sa pred rokmi rozhodla.
Iný priateľ sa jej priznal, že uprednostňuje prácu pred rodinou a priateľmi. A ani na konci života by neľutoval hodiny strávené v práci, keď jej dal prednosť pred blízkymi.
Iná po tom, čo ju opustil manžel, zase namiesto smútku či straty pocítila po dvadsaťročnom manželstve len úľavu.
Jej matka sa jej raz priznala, že najšťastnejšia časť jej života začala, keď ona a jej sestra konečne vyrástli a odišli študovať a hniezdo zostalo prázdne. Je to zlá emócia! Veď ženy majú nenávidieť prázdne hniezda – matka mala skolabovať a trápiť sa. Práve kvôli očakávaniam spoločnosti jej mama, pocit spokojnosti tajila. Veď, čo by povedali susedia, keby začala oslavovať odchod dcér na štúdiá?
A najlepší príklad emócie, ktorá je úplne mimo, je podľa Gilbertovej príbeh jej milovaného priateľa, ktorý dostal smrteľnú chorobu. Namiesto toho, aby sa zložil, bál či ľutoval, cítil jedine vďačnosť a vnútorné šťastie. „Už sa nemusím trápiť kopou vecí, nemusím si šetriť na dôchodok, či zúfať nad globálnym otepľovaním,“ vysvetľoval jej.
Preč s nesprávnymi pocitmi
„Chcem, aby ste si navždy vymazali tlačítko WRONG EMOTION! z vašej vnútornej klávesnice,“ vyzýva Gilbertová. Zabudnite na to, čo je správne, čo je štandardné, čo sa patrí, dodáva.
Sama sa už dlho cíti „normálna“, už sa netrápi hanbou a neskúma svoje reakcie, či sa netrestá za svoje vlastné pocity, píše spisovateľka.
„Nikto nič nezíska tým, ak sa budem snažiť cítiť tak, ako sa naozaj necítim, alebo sa budem snažiť necítiť tak ako sa cítim,“ píše. A to isté platí pre nás všetkých. Preto cíťte to, čo naozaj cítite, dovoľte svojim emóciám byť legitímne, bez strachu skúmajte svoje reakcie na svoj život a žite svoju absolútnu pravdu – neexistuje žiadna iná cesta k svojej celistvosti ako táto, vysvetľuje. „Hocičo menej ako toto, je popravde úplne zlé – pre vás,“ píše na záver.
Prečítajte si aj Koniec lásky z knihy Jedz, modli sa a miluj
