|
Poznáte tie stavy, keď ste momentálnou troskou. Zámerne vravím momentálnou, pretože napríklad včera sme boli za hviezdu a zajtra budeme tiež. Život sa však skladá z miliárd chvíľ a táto konkrétna... no škoda reči.
V zrkadle troska, v duši dážď a pred nami deň plný vážnych vecí. Vybavovačiek, rozhodnutí.... a tie sú najťažšie zvládnuteľné. Ich zlé uchopenie značí nepríjemné následky. A hrozia! Veď ak nie sme v intelektuálnej kondícii, ak sa nám zdajú veci „a šak nejako bude,“ potom veru hrozia. Prepasieme príležitosť, pobabreme možnosti...
Ja to riešim celkom jednoducho. Najdôležitejšie teda je vyzerať dobre. Sviežo, ohromne optimisticky, úspešne. Toto všetko sa vo chvíľach mizérie dá dosiahnuť napríklad veľmi dobrou a sladkou čokoládou. Nemusí byť 74 percentná! Kdeže! Tá dokonca nie je pre takúto chvíľu dostatočne sladká, hoci zase... obsahuje viac magnézia.
Čokoládu, tú ja mám vždy po ruke, pohodenú v kabelke. Lebo viete. S vekom pribúda aj chvíľ, keď sa človeku zdajú veci nepodstatné ba až smiešne, hoci všetci vôkol na nich stavajú existenciu. Vtedy začne v duši pršať a ruka hrabne do kabele. Nájdem ju aj poslepiačky.
V kontakte so svetom, tam za dverami našich bytov, by sme sa tváriť mali. To teda áno. Nikto nie je zvedavý na naše duševné stavy, na naše migrény, na naše menštruačné bolesti a všetko, čo k nim patrí. Ak chceme byť rovnocennou partnerkou, bonusom musí byť úsmev, príjemná tvár.
V takých chvíľach v mojej hlave nastupuje drezúra. Od svojho racionálneho ja dostávam príkazy ako sa tváriť, ako komunikovať, ako ani najmenším pohybom nikomu neukázať, že osôbke, ktorej robia spoločnosť obchodní partneri, je totálne pod psa. A stáva sa, že keď mi je najhoršie, dokážem sa naozaj parádne skoncentrovať. Až ma všetci vychvaľujú: Ako ty moja dobre vyzeráš a koľko máš v sebe energie!
Ulicu a úrady a prácu a všetky komunikácie mimo domova musíme jednoducho uhrať vždy. Koľko hodín takáto neznesiteľnosť trvá? Osem a pol? A potom ešte čas na cestu domov?
Doma, to je však celkom iná káva. Z celodenného predstierania a tvárenia sa nezostal ani gram energie, avšak domov je ohromný aj pre takúto drobnosť. Tam môžeme byť riadne. Bez energie, s copíkom vo vlasoch, odlíčené, ufňukané trosky, ktoré potrebujú opateru partnera.... Ak ho pravdaže majú. Človek single prežíva rovnakú situáciu inakšie. Taký má šťastie aj nešťastie. Ten môže byť doma troskou ale úplne na totalku, chodí, alebo sa plazí po byte vo vyťahaných teplákoch a na Huga Bossa ani nepomyslí. Fňuká, smoklí, žalostí s pocitom, že ho nenávidí celý svet, že je nula a všetko vôkol neho... Och! Celé zle. Nuž a pomôže iba tabletka na spanie.
Šťastie človeka single spočíva však v tom, že doma nemusí naozaj nič, môže sa dokonale venovať iba sebe. Lebo my, čo máme plné chalupy ľudí, sa snažíme uvariť aj upratať aj keď sme rozhasené na cimpr-campr. Hoci teda s očami bez iskry, s tvárou, jasne dávajúcou najavo vnútorné pocity, s vlasmi poskladanými do gumičky.
Mám však kamarátku, ktorá sa musí „držať“ aj doma. Lebo ten jej veľmi, ale naozaj veľmi neznáša,, keď nevyzerá dokonale.
Ja, keď mi je nanič, keď celkom umieram, sa vo svojom office cítim oveľa uvoľnenejšie, ako doma, vravela mi toť kamarátka, a práve vtedy som sa rozhodla spomenúť ju aj vo svojom stĺpčeku na webe ženyvmeste.
Kamoška, zmorená zlou psychickou kondíciu ráno vstane, celá sa vypulíruje... to je v poriadku. To robíme všetky. Nuž a potom, povedzme, že je sobota, sa normálne vyoblieka do krásne vyzerajúcich domácich šiat, nalíči sa, urobí raňajky s úsmevom a tvári sa, že je najpríjemnejší a najšťastnejší človiečik na svete. A keď milý odíde hrať tenis, zoberie telefón, zavolá mi a narieka a narieka... podľa mňa má oči rozmazané po celých lícach. V jednej chvíli odrazu povie: Čau, musím končiť, Boris sa o chvíľu vráti, potrebujem sa dať dokopy a... zloží.
Mám rada aj chvíle nepohody. Pretože mám rada, že sa môžem doma sťažovať, že ma ľutujú, že môžem byť nenalíčená a behať v teplákoch od Vietnamca.
