Adventná nedeľa. Skoro ráno. Chcela som zavolať kamarátke, že už som nachystaná, ale telefón nefungoval. Vybehla som teda na 10. poschodie a zaklopala na dvere jej bytu. Do kostola na nedeľnú omšu sme dorazili neskôr, lebo na zástavke sme na električku čakali márne – žiadna nešla. Kázeň bola akási apokalyptická, ani sme tomu veľmi nerozumeli, veď sme boli ešte deti. Keď sme išli peši domov nad našimi hlavami krúžili vrtuľníky. Už som sa tešila na ten moment, keď zmrznutá skočím k mladšej sestre do postele a spolu si pozrieme ranné rozprávky.

A vtedy to prišlo: žiadne nedeľné, oddychové vysielanie! Na obrazovke bol generál Jaruzelski v uniforme. Hovoril čosi o ťažkom rozhodovaní a o výnimočnom stave. Bože, čo to znamená? Nikto netušil. No postupne sme sa dozvedali, čo sa deje. Najdôležitejšia informácia pre mňa - žiačku základnej školy bola, že zajtra nejdeme do školy, lebo.... začali sa prázdniny! Ale nie také, na aké decka čakajú. Tieto boli nútené. Bez televízie – veď stále tam vysielali len prejav generála! Bez rádia - aj tam rečnil a zvyšok času hrala vážna hudba. Bez kina, lebo všetky kultúrne inštitúcie boli zatvorené. Náš život vymedzovali policajné hodiny. Deti a mládež sa mohli po uliciach pohybovať od 6. ráno do 18. hodiny a dospelí – do 22. hodiny No a, samozrejme, platil zákaz zhromažďovania sa.

Cítili sme strach. Na uliciach bolo vidieť tanky, policajtov so zbraňami. To k vysnívaným prázdninovým obrázkom nepatrí. To boli asi najsmutnejšie prázdniny v živote. K tomu ešte skoro prázdne regále v obchodoch, keď nerátam ocot, ktorý tam stál roky. A takmer všetky potraviny a benzín boli na lístky. Paráda, že?

Potom prišli Vianoce. Aby sme mohli vycestovať za dedkom do iného mesta, potrebovali sme povolenie. Tie vydávali len v nutných prípadoch. Otec ho s malou dušičkou namáhavo vybavoval, veď ako by to bolo, ak by sme sviatky trávili bez dedka! Našťastie sa to podarilo. Keď sme vychádzali z mesta, museli sme zastaviť a ukázať všetky povolenia, doklady, batožinu. So sestrou sme zhrozene pozerali na policajtov so psami krúžiacimi okolo nás.

Každá z krajín východného bloku si prežila svoje. Aj môj manžel spomína z ranného detstva na tanky, ktoré videl v roku 1968 roku na Žilinskej ulici v Bratislave. Ja si pamätám na zážitky z Poľska z 13. decembra, č je dnes presne 35 rokov.

Pred pár rokmi som dohadovala rozhovor. Telefonovala som do Varšavy. V telefóne som počula známy z hlas televízie a rádia. Bol veľmi milý, ale aj tak som pocítila zvláštne zimomriavky. Pýtal sa, ako to, že Poľka píše pre slovenské média, ako som sa na Slovensku ocitla, ako sa mi tu darí. Potom celkom ochotne odpovedal, že mi poskytne rozhovor. Keď sme sa stretli vo Varšave, bol veľmi galantný. Na začiatku rozhovoru to bolo ešte celkom milé. Neskôr to už bolo tvrdšie. Chcel, aby sme si ho zapamätali, ako toho, kto svojím rozhodnutím zaviesť výnimočný stav v Poľsku, zachránil vlasť. Že vraj na hraniciach čakali tanky spriatelených vojsk, aby vkročili, tak ako v roku 1968 do Československa. Uverili by ste?

Sedela som zoči-voči diktátorovi, ktorý zničil životy toľkých ľudí! Koľkí 13. decembra skončili za mrežami? Koľkí museli emigrovať, tak ako moja kamarátka, ktorú som spomínala, lebo jej rodičia bojovali v podzemí? A koľkí zomreli? Koľkí ochoreli? Zrútili sa?

Neviem sa tváriť nadšene, ak niekto s nostalgiou spomína na socializmus. Tie argumenty, že každý mal prácu, bývanie, že rožky stali pár halierov - veď to je len jedna strana mince! Človek sa snaží zabudnúť na to zlé. Najmä, ak sa to týka mladosti. Tanky, policajné hodiny a strach však nepatria do bežného života! Už ako deti sme 13. decembra 1981 cítili, že niečo nie je dobré, že to nie sú ozajstné prázdniny.

 

Prečítajte si aj Vybitá predvianočná baterka