|
Sté narodeniny československej republiky môžeme využiť všelijako. Veľa sa bilancuje, veľa sa hovorí o histórii. Ja by som rada zabilancovala, že ako sa po sto rokoch žije v našej krajine niektorým ľuďom. A nie, nebude to slávnostné, ani príjemné.
Jasné, oproti 1918 máme gramotných ľudí, ženy volebné právo, kanalizáciu, malú úmrtnosť novorodencov a žiadnu vojnu. To sa oslavovať musí. Ale máme aj otázky, v ktorých sme stále mentálne pred sto rokmi. Nebát se a nekrást. To platí. A nehejtovať, by som dodala ja.
Možno je to branžou, v ktorej pracujem, ale mám veľa priateľov homosexuálov. Aj veľmi blízkych, aj v rodine, aj menej blízkych – kolegov, známych. Veľmi sa v duchu smejem, keď mi moji katolícki priatelia rozprávajú, že homosexuáli chcú zničiť našu kultúru, a že majú všetky práva už teraz „a neprekážajú nám, ale nech si to robia doma.“ Ja totiž poznám príbehy iné – príbehy ľudí, ktorí sa ľúbia, roky, niekedy desaťročia, ale nepovedali to vlastným rodičom. Zo strachu, že by to neprijali.
Poznám známeho moderátora, ktorý bol minule na titulke časopisu, kde sa hovorilo niečo o tom, kedy si nájde partnerku. On životného partnera má, tiež roky. Nechápte ma zle, ja im rozumiem. Sama neviem, ako by som na tom bola, ak by som sa narodila s inou sexuálnou orientáciou. Nastavuje to zrkadlo nie im, ale nám. Ak žijeme v spoločnosti, kde to deti nechcú povedať vlastným rodičom, je to naša chyba, majority. Videli ste niekedy niekoho z LGBTI komunity v Bratislave držať sa za ruky? Pýšime sa tým, že v hlavnom meste sme akýsi tolerantnejší, ale ja som jakživ taký pár nestretla. A je to naša hanba. Nás všetkých.
O hendikepovaných som písala minule. Železnice mi milo a veľmi slušne odpísali. Že sa snažia, že chcú robiť lepšie. Mne sa to zdá stále málo. Akokoľvek milo a slušne mi hovorca napíše.
Prečítajte si
Písala som už aj o Rómoch – veľakrát. Tí sa majú zo všetkých najhoršie. A ešte sa dlho mať budú.
A ešte o jednej kategórii sa hovorí málo – matky samoživiteľky. Snažím sa stále hľadať aj také, ktoré musia žiť v ubytovniach alebo azylových domoch. Tieto ženy sú často neviditeľné, majú dve-tri práce, aby dokázali slušne žiť so svojimi deťmi. Spoločnosť sa k nim správa zväčša nechutne – od škôlok, lekárov, až po úrady. Second class citizens.
Títo všetci a mnohí ďalší vnímajú úspech Slovenska zrejme akosi inak. Menej oslavne, menej slávnostne. A ja sa im nečudujem. Zostáva nám dúfať, že pri 120. výročí si budeme hovoriť, že sa nám žije naozaj fasa. Všetkým.
