Už pár dní sledujem debatu k výroku nositeľa Nobelovej ceny za medicínu Tima Hunta, ktorý povedal, že s vedkyňami sú len problémy a že sa zvyknú rozplakať, keď ich niekto kritizuje. Jeho kolegyne či študentky mu na to odpovedali vtipne, kriticky aj s noblesou. Nepríjemný pocit aj tak zostal. Huntov výrok odrážajúci jeho myšlienkové pochody je problematický na viacerých úrovniach.

Mňa zaujala tá časť o kritike a plači. Možno preto, že ma od detstva považovali za plačku. Máme to v rodine. Rovnaké sú aj moja mama, aj moja dcéra. V detstve aj v pokročilej dospelosti sa mi stalo, že som sa rozplakala aj pre to, že ma niekto kritizoval. No a?

Má to znamenať, že nemôžem robiť nejakú prácu? Alebo som horšia ako niekto, po kom veci zlezú ako po teflóne? Kto povedal, že plač je trápnejšia reakcia na urazené ego ako hnev, krik, ironizovanie toho, kto kritizuje či nebodaj agresivita? Nie je to o tom, že na plač nevieme primerane reagovať, že ho naša kultúra považuje za prejav slabosti, za niečo, pri čom všetci odvraciame oči? A prečo si plač spájame automaticky so ženami?      

Viaceré vedkyne, ktoré v médiách reagovali na Hunta povedali, že v laboratóriách videli plakať aj mužov. Keď napríklad po niekoľkých rokoch tvrdej práce zistili, že ich experiment zlyhal. Veda nie je len o chladnom analytickom myslení, je aj o kreativite a aj o vášni. Tým všetkým musí disponovať výnimočný vedec aj vedkyňa.

Problém Hunta je podľa mňa v tom, že sa zaplietol do nebezpečného škatuľkovania. Možno mal mimoriadne uplakanú spolupracovníčku, čo je uznávam, otravné. Možno vyrastal v rodine, kde sa plač považoval za spoločensky neprijateľný prejav lúzerstva. Možno má sám emocionálne problémy a v plačúcej žene sa zrazu uvidel. A možno je len povrchný. Čo je pre vedca aj človeka nedobrá vizitka.

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší. 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk