
Pohodlné deti a ich rodičia
Veľa preliezok a iných objektov na hranie je totiž skonštruovaných tak, že deti nenútia k pohybu. Mnohé vyžadujú, aby deti niekto rozhojdal, postrčil, viaceré sú len také, že dieťa si ľahne alebo sadne a čaká, aby ho rodič alebo niekto iný uviedol do pohybu. Nehovorím teraz o úplne malých deťoch, ale o školákoch.
Redakcia Žien v meste · 13. júna 2016 · 2 min čítania
Všade sa hovorí o tom, ako málo pohybu majú naše deti. Že posedávajú pri počítačoch, tabletoch, všade ich vozíme autami, ani v škole cez prestávky sa nejdú pretrhnúť od pohybu. Deti majú nadváhu, či sú priam obézne, neohybné, majú zlé držanie tela, a ako hovorí moja priateľka psychologička, sú aj ustráchané, pasívne. Boja sa, že pri športe či hre sa strápnia, lebo vedia, že v tom nie sú dobré a nemajú istotu.
Na detské ihriská chodíme s dcérou často a našťastie ich máme v okolí dosť. Minule ma však niečo zarazilo a tak som si to začala lepšie všímať. Veľa preliezok a iných objektov na hranie je totiž skonštruovaných tak, že deti nenútia k pohybu. Mnohé vyžadujú, aby deti niekto rozhojdal, postrčil, viaceré sú len také, že dieťa si ľahne alebo sadne a čaká, aby ho rodič alebo niekto iný uviedol do pohybu. Nehovorím teraz o úplne malých deťoch, ale o školákoch.
Všimla som si, že na našom ihrisku má najväčší úspech veľký kôš zavesený na hrubých lanách, v ktorom sa dá hojdať. Pri ňom stojí najdlhší rad, hoci napríklad lezeckú stenu alebo laná, po ktorých treba rúčkovať si takmer nikto z desať- jedenásť ročných chlapcov či dievčat ani len nevšimne.
Radšej si sadnú do koša a nechajú rodičov, aby ich hojdali ako dvojročných. A rodičia sa postavia a hojdajú. Namiesto toho, aby im povedali, aby sa rozhojdali sami alebo to urobili ich kamaráti. Úplne bežné je, že mama hojdá statného tretiaka a ten si sedí v koši a píše sms správy kamarátom.
Z hodinového pobytu na ihrisku sa deti skutočne hýbu možno 15 minút. Takmer nikto sa tam nenaháňa, nehrá na schovávačku, nehádže si loptu. Radšej stoja v rade na hojdačku. Rodičia si odškrtnú položku ihrisko, ale efekt je takmer nijaký.
Neviem či to vyplýva z toho, že našim deťom sa snažíme všetko uľahčovať, že sme takí vyšťavení z práce a platenia účtov, že nemáme silu sa s nimi dohadovať, že povrchne robíme všetko, čo sa od dobrých rodičov vyžaduje, ale vlastne neskúmame, čo je obsahom hier, krúžkov, voľnočasových aktivít.
Zrejmé je to, že nerobíme dobre ich zdraviu ani ich neučíme, že bez práce nie sú koláče.
Prečítajte si Lustrácie na internete
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026




