Porozprávaj sa so mnou

 

Začiatkom októbra nás navštívili známi z Poľska so svojím 13-ročným synom. Filip je veľmi inteligentný chlapec, niekedy ešte trochu detský, niekedy sa správa ako dospelý. No ale v 13-tich to tak chodí. Dozvedela som sa, že Filip mal veľmi talentovaného spolužiaka. Obaja navštevovali tú istú triedu pre nadané deti. Kamarát bol však veľmi náročný a rodičia plnili všetky jeho podmienky – veď, keď sa tak dobre učí.

A tak mu kupovali technické novinky, hračky, značkové oblečenie. Jednoducho všetko, čo si vysníval. Úplný vrchol bol, keď nahlásil rodičom, že odmieta dovolenku, ktorú si práve naplánovali: „Mne je jedno, či sú to Seychely, či Bahamy, ale ak tam nie je plazmová telka s veľkou uhlopriečkou, nejdem,“ vyhlásil chlapec. A rodičia zájazd zrušili. No, keď majú doma génia tak sa im zdá, že mu musia všetko splniť.

Ale, ale, veď moji známi tiež majú talentované dieťa a dovolenku neriešia podľa toho, či má plazmový televízor na hoteli správnu uhlopriečku. Vlastne tento rok ani na dovolenke neboli, len na chalupe, ktorú vlastnia 50 kilometrov od miesta bydliska. Jediný ich zahraničný výlet bol ten víkendový na Slovensko.

„My sme do Filipa veľa investovali,“ rozpráva moja známa. Investíciou neboli peniaze, ale čas. „Keď sme zbadali, že Filip sa začína správať podobne ako jeho požadovačný spolužiak, dospeli sme k tomu, že syna preložíme do inej triedy,“ vysvetľujú. Vysvetliť to museli aj Filipovi. Rozprávali sa dlho, našťastie to pochopil.

S iným, 16-ročným dílerom drog, sa dlho nikto nerozprával. Rodičia nemali čas sa mu venovať. Podobne to bolo v prípade odberateľov tovaru, čiže jeho maloletých kamarátov. „Rodičia im radšej dali stovku, ako keby s nimi mali tráviť čas,“ hovoril díler pred televíznymi kamerami v relácii venovanej závislým deťom. Silné slova vyše desaťročného chlapca, ktorý tiež prepadol drogám. Dnes sa chce zo závislosti dostať, a preto o tom otvorene hovorí.

Jeho slova zazneli ako návod, čo by mali rodičia urobiť pre svoje deti, namiesto toho, aby im len dávali peniaze alebo plnili sny o materiálnych veciach. Bol to vlastne nepriamy výkrik: „Pomoc, porozprávaj sa so mnou!“. A toto môže rezonovať nielen v detských dušiach, aj keď priznávam, že ten krik je asi najtragickejší. Ale také S.O.S. môžu vysielať aj dospelí. Niektorí z nich vedia perfektne pracovať, robia kariéry, sú úspešní, ale vedia sa porozprávať? Je dosť pravdepodobné, že jednou z najťažších vecí, ktoré by sme mali bežne robiť, je povedať niekomu: „Porozprávaj sa so mnou“.

 

Prečítajte si aj Namiesto povzbudenia úder