Čoskoro sa budem v mojej talkshow Sitdown s Veronikou rozprávať s dámou, ktorá sa živí rečnením na pohreboch. Priemerne vraj prednesie prejav na pätnástich rozlúčkach mesačne. Stretla som sa s reakciou, že niečo podobné k príjemnému večeru nepatrí. Že je to ťažká téma na rozhovor, a ešte ťažšia ako povolanie. Tabu.         

Smrť je tabu, počatie nie

Zamyslela som sa teda nad tým, ako paradoxne občas veci vnímame. Rozprávať sa o jednom z najprirodzenejších procesov na svete, smrti, je tabu. Naopak, rozoberať iný prirodzený proces, počatie, nám proti srsti vôbec nie je. Bežne sa pýtame známych aj menej známych, kedy budú mať potomkov, prípadne, prečo sa tak ešte nedeje. U rodičov s jedným dieťaťom zisťujeme, kedy bude ďalšie.

Počúvať o tom, ako človek z tohto sveta odchádza, nám je nepríjemné. No počúvať o tom, ako naň prichádza, riešime radi, nehľadiac na to, aké necitlivé to voči našim respondentom môže byť. A zatiaľ čo s úplnou ľahkosťou kladieme otázky o tom, kedy sa dvojica rozrastie, odpoveď – nikdy, lebo to nechceme, akceptujeme veľmi ťažko. Ak niekto povie, že deti nie sú nič preňho, reakcie mávajú od pochopenia ďaleko. Akosi zabúdame akceptovať, že cesty ľudí sú rôzne, a právo na slobodnú voľbu a život patrí každému z nás.

Odsudzovať tých, ktorí sú iní, ako my, tabu nie je. Pre niektorých sa to dokonca stalo volebným programom. Podporovať na Slovensku podobné strany tabu zjavne tiež nie je. Báť sa hovoriť o konci života je pre nás prirodzené. No báť sa tých, ktorí nás ešte počas neho môžu nenávisťou a neznášanlivosťou ohroziť, už, podľa politických prieskumov, tak samozrejmé nie je.

Strach zo smrti

Paradoxom pritom je, že tí, ktorých si zvolíme, vedia do veľkej miery ovplyvniť, aby bol odchod zo sveta menším tabu. Veď kto by sa smrti nebál, ak sa pozrie na naše rozpadnuté nemocnice, v ktorých mnohí napíšu svoju poslednú kapitolu? Kto by z konca života nemal obavu, keď vidí nedostatok zdravotníckych pracovníkov, chýbajúce prístroje, pridlhé čakacie lehoty na špecialistov, ktorých v závere života často intenzívne potrebujeme? Kto by nemal zo svojho finále strach, keď naše domovy sociálnych služieb praskajú vo švíkoch, a hospice by bez súkromných darov neprežili, keď potencionálne mladé posily utekajú za štúdiom a prácou za hranice?

Ak chceme odstrániť strach zo smrti, musíme začať pracovať na živote. Podľa hlavnej odborníčky na paliatívnu medicínu je potrebná nielen snaha o vyliečenie, ale rovnako aj o uľahčenie konca. Lekári by na to mali klásť dôraz v školách, bežní ľudia by sa zas s tými, ktorí odchádzajú, nemali báť hovoriť.

Tváriť sa, že je táto debata tabu, na to už nie je čas. Demografické trendy nepustia. Slovensko sa môže čoskoro stať jednou z najzostarnutejších spoločností v Európskej únii. Grafy hovoria jasne - starých ľudí bude rýchlo pribúdať. A my sa o nich budeme musieť postarať. Sami doma, ako jednotlivci, to nezvládneme. Politici nám s tým budú musieť pomôcť. Preorganizovať nemocnice a ambulancie, pridať lôžka pre dlhodobo chorých, podporiť geriatrickú a paliatívnu medicínu.

Dvadsiateho deviateho februára na to myslime. Zvoľme si zástupcov, ktorí majú okrem silných rečí, nezmyselných sľubov, a odmietania toho či onoho, aj reálny plán. Plán, ako posunúť nás, ako spoločnosť, dopredu. Moderná krajina by totiž mala zabezpečiť nielen dôstojný život, ale aj dôstojné umieranie. Nebude to ľahké, no vyhnúť sa tomu nedá. Nie nadarmo sa totiž hovorí, že jedinými istotami sú smrť a dane. Obe majú sčasti, či celkovo, v rukách politici.  Pri volebných urnách si teda držme palce - nech debata o našom výbere nebude pre nás o pár rokov radšej tabu.