Som tesne pred ním. Pred koncom školského roka. Bežím z posledných síl, ale už vidím pred sebou ten vytúžený cieľ. Odmietam stretnutia s kamarátkami, selektujem veci, ktoré treba urobiť, oddychujem, keď sa dá. Lebo potrebujem silu.

Syn končí 8. ročník a predo mnou sa vinie dlhý zoznam toho, čo treba ešte zariadiť, vybaviť, napísať, poslať, zaplatiť….

Rodičovské – vybavené, tábor – vybavený, vyskúšať ho dejepis – vybavené, vyprať kimono – vybavené, zaplatiť školné – nevybavené, vyriešiť letnú dovolenku – nevybavené. Odškrtávam a selektujem. Slovo selekcia je mantra. Inak sa to nedá.

Na rodičku stretávam rodičov. Všetci už idú nadoraz. Jedna mamička čaká so mnou na konzultáciu. Má 4 deti. Hovorí, že aj keby bola hore celú noc, tak všetko nestihne. Necháva veci prosto plynúť. Zvládne sa stretnúť so 4 učiteľmi, selektuje. Vyberá medzi povinosťami, rozhoduje sa, ktoré dieťa potrebuje viac podpory, o ktorom potrebuje viac informácií. Stále sa usmieva. Lebo vie, že o chvíľku budú prázdniny.

Vstávam o 5, dávam prať veci, idem nakúpiť, o 7 budím syna, venčím psa, idem do práce, kde som do pol 7. Večer nás doma čaká skúšanie z fyziky, skontrolovanie angličtiny a vyskúšanie zo slovných druhov a vetných členov.

Častice, príslovky, spojky, naložiť umývačku, vyložiť práčku, večera, zaspávam po prečítaní dvoch riadkov.

Píšem kamarátke, že som unavená, lebo je koniec roka. Koniec roka, teraz v júni? Píše mi udivená kamarátka. Netuší, o čom točím. Ešte nemá deti, preto jún pre ňu predstavuje krásne obdobie rozkvitnutých ruží a dlhých večerov pri vínku. Závidím jej, v dobrom.

Ale na druhej strane, zasa sme o rok ďalej. A bol to dobrý rok. Pomaly, ale isto mojich povinností ubúda. Každé dieťa raz vyrastie a jedného dňa zas budem milovať jún. Jún s ružami a dlhými večermi. Jún, ktorý je možno práve preto taký krásny mesiac, aby sme to zvládli. Pozriem sa na seba do zrkadla. Usmievam sa. Lebo viem, že o chvíľu pretrhnem cieľovú pásku.