VIEDEŇ. Nemajú klaunské nosy, nie sú oblečené v pestrofarebných kostýmoch, nemajú smiešne vyčesané účesy a grimasy ukážu len zriedka. Sedia na pódiu za stolom vo viedenskom KosmosTheater a hoci hovoria o humore, publikum sa zasmeje len občas. Päť žien, päť klauniek zo Švédska, Rakúska a Spojených štátov diskutuje o tom, čo robí Humor v kríze. Vážna diskusia je súčasťou najväčšieho svetového festivalu žien-klauniek, ktorý sa v sobotu skončil vo Viedni.

 

Hilary Chaplain v strede.

 

Energia života

„Keď prinesiete úsmev, vytvoríte komunitu. Meníte náladu a meníte aj vzťahy,“ vraví Hilary Chaplain z amerického červených nosov (Red Noses Clowndoctors). Slávna newyorská komička, ktorú poznáte aj z filmu Forest Gump i zo slovenských Kremnických gagov, nehovorí len o komunite, ktorú klauni a klaunky vytvárajú v nemocniciach, sociálnych centrách či domovoch pre seniorov. Komičky hovoria o tom, ako cestujú za deťmi a ich rodičmi tisíce kilometrov do vojnových oblastí, a posledné mesiace navštevujú deti v utečeneckých centrách vo svojich vlastných krajinách.

„Cítite energiu rockového koncertu, ale je to energia života u ľudí, ktoré nič dobré v poslednom čase nezažili, “ rozpráva Karin Bergstrand zo švédskeho Klauni bez hraníc (Clowns without Borders Sweden). „A zrazu sa smejú, smejú sa deti, ktoré vidia smiať sa aj druhé deti a hlavne vlastných rodičov. Relaxujú spolu a prežívajú šťastie po hroznom období. Je to jediná cesta, ako im vieme dať nádej, že sa oplatí žiť,“ hovorí Bergstrand.

Karola Sabotnik hovorí o krízových oblastiach v Jordánsku, Kambodži, ale aj o vystúpeniach na Ukrajine. Tam všade rozdávajú červené nosy (Rose Nasen International) pohotovostný úsmev (Emergency Smile). Posledné týždne trávili s komikmi z Nemecka, Česka, zo Slovenska a z Litvy v utečeneckom centre Erdberg vo Viedni, kde sú hlavne mladí chlapci z Afganistanu. „Keď predvádzame spoločné predstavenia, kde sa musíme spoliehať jeden na druhého, učíme ich navzájom si dôverovať. Učíme ich nebáť sa jeden druhého dotknúť, zblížiť sa, aj keď ste v konflikte,“ vysvetľuje Sabotnik.

 

Karin Bergstrand zo Švédska.

 

Keď klaunky plačú

Všetky ženy na pódiu sa zhodujú, že smiať sa v týchto situáciách nie je ľahké ani pre skúsených profesionálov. „Mení to aj klaunov, pretože je to veľmi osobné. Niekedy plačeme aj hodiny a musia dávať pozor sami na seba, aby ich to nezničilo. Jediné čo sa dá robiť, je sústrediť sa na veci, ktoré môžeme zmeniť a nie na tie, ktoré nemôžeme. A my môžeme na chvíľu deti i dospelých urobiť šťastnými,“ hovorí Bergstrand.   

Z hľadiska sledujú debatu Gaby Pfluegl a Pamela Schartner. Oni pred deviatimi rokmi zorganizovali prvý rakúsky festival klauniek, hoci ani jedna z nich nie je klaunkou. „Boli sme techničky, keď sme videli prvé vystúpenie klauniek a veľmi nás to pobavilo. Neskôr sme ich sprevádzali po Rakúsku a bavilo nás to, aj keď sme to predstavenie videli 30-krát,“ vysvetľujú ako nápad vznikol, keď sa neskôr rozprávame.

 

Talianka Claudia Cantone.

 

„Vtedy aj teraz to robíme preto, že chceme zmeniť obraz klaunov, ako niečoho zastaralého. A chceme ženy dostať z tieňa klaunov-mužov,“ dodávajú. Tvrdia, že mužov klaunov nie je viac ako ženských komičiek, len ich je viac vidno. Preto ony dali šancu len klaunkám. Do Viedne ich prišlo 35 z celého sveta.  

Nielen Hilary Chaplain, ale aj duo Morro a Jasp z kanady, či Talianka Claudia Cantone, ktorá bola 17 rokov policajtkou, než začala študovať za klauna. Založila svoj vlastnú šou, s ktorou chodí po Európe. Vo Viedni predviedla Annu Frankovú. „Festival mal úspech. Niektoré predstavenia sme mali vypredané niekoľko týždňov vopred,“ dodáva spokojne jedna z organizátoriek Pamela Schartner. Majú z toho radosť nielen ako organizátorky. „Dávno sme nepotrebovali humor tak veľmi ako v týchto zložitých časoch,“ dodávajú.  

 

 

Prečítajte si aj Britská speváčka M.I.A prežila útek zo Srí Lanky. V klipe kritizuje hranice