A: A ty si inak odkiaľ?
B: No veď z dedinky pri Košiciach...už som to vravela.
A: Joooj, jasnééé, ale že odkiaľ ste sa tam prisťahovali? Z Košíc?
B: Nie, ja som originál z dediny. Normálne gadžis, chápeš. Moja mamča je odtiaľ, môj tatko, moja babka, môj dedo. Skrátka 100 percentný vidlák.
A: Fúha...ale nevyzeráš! :)
S týmto som sa stretávala bežne. A trvá to doteraz. Len pribúdajú otázky, kedy sa presťahujem do mesta. A prečo by som sa mala? Život na dedine má plusy. Rovnako mínusy, ktoré však má každé miesto a mesto vhodné pre život.
Neviem, či mi rozumiete, ale mne sa ráta, že po ceste do obchodu, áno, tej malej samoobslužky, stretnem ľudí, ktorých poznám. Či je to milý sused, s ktorým som vyrastala, alebo zahundraná babka - ohováračka.
Ba i do kostola chodím. Občas. A pamätám si časy, keď boli rifle pri svätostánku tabu. Dnes je to bežná realita. Lebo aj vidiek kráča s dobou.
Kolegyne sa mi smejú, keď poviem, že som domov šla divadelným autobusom. U nás bežné slovo. A viete prečo? Lebo bol posledný, tesne pred 23.00, tak, aby ste to po predstavení stihli. To sú krásy, ktoré nemôže pochopiť každý.
