Moja prastará mama bývala na dedine, hodinu od Bratislavy, v starom dome so slamenou strechou a hlinenou dlážkou. Bola už veľmi stará. Celý deň sedávala v kresle prikrytá vlnenou dekou, v rukách modlitebná knižka. Bratislava bola pre ňu veľký svet. Keď sme od nej odchádzali, vždy nás varovala, aby sme nechodili k Dunaju. Vraj by sme sa tam mohli utopiť. Ako deťom nám to pripadalo veľmi vtipné. Ale prastarí rodičia vedeli, že so živlami sa neradno zahrávať, pretože tie berú život deťom najčastejšie. Treba sa preto modliť k Bohu a prosiť o milosť. 

Stará mama sa už Dunaja nebála. Vedela, že najčastejšie ho vídame len z autobusu, ktorý prechádza po moste. Strašili ju však autá. Vždy keď sme šli von, nezabudla nám pripomenúť, aby sme dávali pozor na autá. Veľký svet to bola pre ňu zhusťujúca sa premávka a ľudia, ktorí jazdia ako blázni. 

Keď ma moja mama neskôr vyprevádzala do sveta, kládla mi na srdce, nech si nesadám nikomu cudziemu do auta a na diskotéke nech pijem len to, čo si sama kúpim a kým pôjdem na záchod, nech svoj drink dopijem. A nech si dám bacha na chlapcov. Mala som vtedy dvadsaťpäť. Povedala však chlapcov, nie chlapov. Úchylní devianti mali asi v jej ponímaní len toľko rokov čo ja. 

Dnes vyprevádzam svoje deti do sveta ja. „Prosím ťa, maj oči otvorené a keby dačo, utekaj najrýchlejšie, ako len vieš," pristihla som sa nedávno ako hovorím svojej dcére s plnou vážnosťou, akoby sa pred bombami a guľkami dalo ujsť... Gúľa očami rovnako ako ja pri Dunaji, autách a úchylákoch z diskotéky. 

Veru, veľa vecí sa zmenilo od čias, keď nás prastará mama vystríhala pred studenými vlnami Dunaja. Jedno sa však nemení - strach matiek a ľahkovážnosť detí. Jin a jang. Priam dokonalá harmónia.

.

Prečítajte si aj Moc želaní