Presne pred rokom, 23. decembra sa Jarinovci pobrali na prvé, zoznamovacie stretnutie s 9-ročnou Tatiankou a jej 11-ročným bratom Danielom. Bolo za prítomnosti riaditeľa detského domova a vtedajšej profesionálnej mamy, u ktorej deti ešte bývali. „Keď sme ich zbadali, obaja sme si povedali, že sú ako naše,“ s úsmevom spomína Anna a ukazuje na fyzické podobnosti medzi ňou a Dankom a medzi Tatiankou a Ivanom.

Domov sa vracali s myšlienkou, že urobia všetko, aby sa k nim deti čo najskôr presťahovali. Na druhý deň pri štedrovečernom stole všetci členovia ich rodiny: Anna Maria, Ivan a ich dve dcéry - vysokoškoláčky a syn - stredoškolák cítili neopakovateľnosť chvíle. Vedeli, že v tom zložení trávia Vianoce poslednýkrát. Tento rok si k štedrovečernému stolu sadnú siedmi, pretože Anna a Ivan šli za vnútorným hlasom, ktorý im už roky hovoril, aby si adoptovali ďalšie deti.

Foto: Stano Stehlik

Hlas srdca

„Nechcela by som sa ocitnúť pred bránami nebies a svätému Petrovi vysvetľovať, prečo som nerealizovala to, k čomu sa cítim povolaná,“ vysvetľuje s úsmevom Anna, ktorá ešte v detstve snívala o veľkej rodine s deťmi z detského domova. Manželia Jarinovci poukazujú tiež na krízu stredného veku a syndróm prázdneho hniezda. „Na vnúčatá je ešte skoro a my máme dosť síl, aby sme láskou obdarovali deti, ktoré tu lásku potrebujú,“ vysvetľuje Anna a Ivan doplňuje, že je veľa ľudí, ktorí by chceli mať deti, ale obávajú sa, že sa im nedostane od nich vďačnosti.

Pýtam sa, či oni nemali také obavy, ale obaja mi vysvetľujú, že aj keď vedia, že veľké percento detí z patologických rodín končí naspäť v prostredí, z ktorého pochádzajú, oni sa neboja. „Ako by sme mohli očakávať neúspech? To, ako by sme vstupovali do manželstva a čakali, že sa rozpadne, lebo jeden z manželov bude podvádzať,“ smeje sa Anna.

Ivanovi v rozhodnutí pomohlo aj to, čo odpozoroval, keď ich dcéru v rámci medziškolskej výmeny, navštívili dievčatá zo Spojených štátov, ktoré pochádzajú z Venezuely a Peru. Obe boli adoptované a jeho očarilo gesto neznámych rodičov z Ameriky, ktorí sa rozhodli podeliť sa o svoje šťastie s inými.

Foto: Stano Stehlik

Diagnóza na desať rokov

Pred vyše desiatimi rokmi, keď ich vlastné tri deti boli ešte maličké, sa Jarinovci už raz pokúšali o adopciu. Ich plány vtedy prekazila zákerná choroba Ivana. Lekárske odporúčanie alebo priam príkaz znel – okamžitá liečba.

„Sedeli sme spolu u doktorky a ja si pamätám smutnú grimasu na jej tvári, keď sa dozvedela, že máme tri malé deti,“ spomína Anna na ten rozhovor, ktorý znel ako výrok smrti. To bol jeden z najťažších momentov v ich živote. Boli mladou rodinou, práve začínali stavať svoj dom, na svet prichádzali ich deti. Ivan mal rozpracovaných niekoľko architektonických projektov a ani mu na um neprišlo, že je vážne chorý. „Doktorka sa mnou snažila zatriasť, aby som si uvedomil, že som o krok od smrti,“ spomína Ivan.

Našťastie liečba zabrala. Po 10 rokoch si mohli vydýchnuť, lebo chorobu prekonali. „Bolo nám jasné, že ak bol život Ivanovi darovaný, tak nie len tak, a preto sme sa k adopcii vrátili,“ doplňuje Anna.

Foto: Stano Stehlik

Dosť bolo slobody

Dnes sú ich vlastné deti samostatné. Najstaršia dcéra študovala architektúru v Glasgow a v štúdiu pokračuje v Bratislave, mladšia je na Karlovej univerzite v Prahe, doma zostal už len stredoškolák 17-ročný syn.

Anna tvrdí, že keď ich deti vyrástli, s manželom si začali užívať slobodu. „Ale koľko sa dá vypiť vína, koľko mať stretnutí so známymi? Koľkokrát navštíviť divadlo, vycestovať? To je všetko? Teraz budeme žiť už len tak?!“ pýta sa a sama si odpovedá, že po nejakom čase pocítili prázdnotu.

Minulý rok pred letom sa rozhodli zistiť, či ešte majú vek na to, aby sa mohli uchádzať o deti z detského domova. Keď sa dozvedeli, že je to možné, povedali si, že príjmu dve deti vo veku 9 až 12 rokov, bez ohľadu na ich pôvod, či farbu pleti. Keď prešli nevyhnutnými testami a kurzami, dozvedeli sa dva dni na to o dvoch súrodencoch, ktorí doposiaľ bývali v profesionálnej rodine, a ktorí budú súrne potrebovať nový domov, pretože ich opatrovateľka ochorela. „Takých kvázi zhôd okolností- priam znamení bolo viac,“ spomína Anna a popisuje, ako prvýkrát uvideli deti na hodinovom filme. „Hneď sa mi zapáčili, aj keď dnes s úsmevom spomínam na to, že obaja boli vo filme veľmi nesmelí,“ popisuje.

Foto: Stano Stehlik

Rodina – dynamický tvor

Dôležitý bol rozhovor s ich vlastnými deťmi. Reakcie na plány rodičov zväčšiť rodinu boli rôzne: jedno z detí sa dištancovalo a tvrdilo, že je to projekt rodičov. Vtedy ho Ivan upozornil, že bude reagovať rovnako, keď príde za nimi so svojimi deťmi. Druhé dieťa túto správu prijalo bezproblémovo slovami „v pohode!“ a tretie prežilo panický strach, že sa ich rodina rozpadne. „Vysvetľovali sme im vtedy, že rodina je dynamický tvor, ktorý mení svoje podoby  – dievčatá sa onedlho vydajú, syn sa ožení, prídu vnúčatá – a to asi pomohlo,“ domnieva sa Anna. Obaja manželia si boli vedomí, že to bude ťažká výzva. „Kedysi som nerozumela vete, že je dobre, lebo je ťažko, ale teraz to každodenne zažívam, “ dodáva Anna. Ivan si ešte spomenie, ako pred tým rozmýšľal, či je vôbec možné milovať cudzie deti. Dnes už vie, že áno, lebo obaja ich milujú ako vlastné.

Foto - rodinný archív

Tlaky skeptikov

Pre Annu a Ivana bola dôležitá podpora, ktorú dostali od najbližších: Ivanova mama bola ich rozhodnutím očarená, podobne reagoval otec Anny. Ale nechýbali skeptici, alebo aj tí, ktorí priam Jarinovcov od toho rozhodnutia odhovárali a varovali ich, že si zničia život. Anna a Ivan sa ale nevzdali. Každý piatok cestovali pre deti, aby s nimi mohli tráviť víkendy, kým sa k nim presťahujú navždy. Keď sa pýtam na prvé stretnutie všetkých detí, Anna s úsmevom hovorí, že hneď si sadli.

Foto: Stano Stehlik

Investície

Kým sa Tatianka a Daniel presťahovali k Jarinovcom, manželia sa rozhodli urobiť dôležité prípravy na ich príchod: vybudovali v dome druhú kúpeľňu, kúpili väčšie rodinné auto, aby sa doň zmestili všetci siedmi a dokúpili dva matrace a pohovku. „Rozmýšľali sme, ako sa pomestíme všetci v našom dome, ktorý nie je až tak veľký, a rozhodli sme sa dať deťom našu spálňu s tým, že my sa presťahujeme do obývačky s kuchyňou,“ spomína Anna, ktorá neskrýva dojatie, keď popisuje ako ich vlastné deti vtedy zareagovali.

„Dcéry povedali, že odovzdajú svoju izbu Tatianke a Danielovi a sami sa presťahujú k bratovi.”

Foto: Stano Stehlik

Prvý konflikt

Tak ako si zaumienili urobili všetko, aby deti mohli bývať u nich čím skôr. Sú s nimi od februára, čiže vyše 10 mesiacov. Za čas strávený v novej rodine si deti osvojili veľa zásad, ktorými sa tu všetci riadia. Aj keď začiatky vôbec neboli ľahké.

K prvému konfliktu došlo, keď sa deti mali rozhodnúť, na aký film pôjdu do kina. Každé si zvolilo iný a preto sa mama rozhodla, že sa bude žrebovať. Aké bolo jej prekvapenie, keď to dieťa, ktoré prehralo, sa s tým nevedelo zmieriť. „Reakcia bola ako keby tým končil svet, dieťa sa zavrelo v kúpeľni a nechcelo z nej von,“ spomína. Vníma, že medzi súrodencami vládne silná rivalita o lásku a pozornosť rodičov. „Podarilo sa nám dosiahnuť, že si nás deti vážia, nekričia, ale hovoria normálnym hlasom,“ popisuje Anna, ktorá bola na začiatku prekvapená, že deti reagovali len na krik. Teraz pracujú na tom, aby sa aj medzi sebou bavili pokojne. Ich aktivity – drobná pomoc v rámci domácnosti,  sú hodnotené smajlikmi na tabuli. Každý týždeň by mali nazbierať aspoň osem smajlíkov. Hrdá mama ukazuje, že každé z nich ich nazbiera za sedem dní vyše desať.

Foto: Stano Stehlik

Skok do hlbokej vody

V živote manželov Jarinovcov zostal stabilný, nezmenný bod – ich práca. Anna zvažovala alternatívu založiť profesionálnu rodinu, v ktorej sa bude starať o deti z detského domova, ale nechcela opustiť svoju prácu, ktorá ju baví, takže deti sú v pestúnskej starostlivosti. Ivan je architekt a obaja manželia sa realizujú v ich architektonickom štúdio Ateliér VAN JARINA: ona je zodpovedná za revitalizáciu námestí a návrhy tém interiéru a manžel tým nápadom dáva architektonickú formu. Anna pochádza z Poľska, v Poznani študovala dejiny umenia.

V roku 1993 sa vydala za Ivana a presťahovala na Slovensko. Zlomov a zvratov v jej živote bolo dosť, no ten – spojený s prijatím deti do rodiny, je azda najsilnejším. Ich život to veľmi zmenilo. „Robím veci, ktoré som nikdy predtým nerobila,“ popisuje Anna a ako príklad uvedie návštevy logopéda, s ktorým pracujú na Tatiankiných chybách. „Aj ja som začala cvičiť moju výslovnosť, lebo tým, že som Poľka, neviem správne vysloviť mäkké hlásky, čo som si nikdy doposiaľ nevšímala,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že si teraz vzájomne s Tatiankou chyby opravujú.

Ivan zase trávi viac času prechádzkami, či behom po lese s deťmi. A keďže Daniel má vzduchovku, obaja sa začali učiť ako so zbraňou bezpečne narábať. „Nikdy som si nemyslel, že ja -pacifista, sa budem vo voľnom čase učiť strieľať,“ smeje sa. Anna si spomína na ďalšie príklady, čo vďaka deťom zažíva. „Deti sa učia plávať a keďže ani ja neviem, tak som sa do kurzu prihlásila aj ja!“ hovorí a smeje sa pri tom. Mama sa tiež snaží zaujať deti jej rodnou krajinou. Každý večer pred spánkom im číta knihy, niektoré aj po poľsky, ako napríklad Malého princa. „Ja im čítam nahlas v poľštine, oni sledujú text, ktorý majú pred očami po slovensky,“ popisuje. Spoločne tiež pozerajú poľské filmy, napríklad V púšti a v pralese, po prečítaní knihy od Sienkiewicza v slovenčine.

Foto: Stano Stehlik

Agresivita a neznámy svet

Manželia Jarinovci neskrývajú, že dochádza aj k ťažkým situáciám, keď sa konfrontujú dva odlišné svety. „Neboli sme pripravení na agresivitu zo strany detí, s ktorou sa občas stretávame a priznávam, že od nikoho som nič také nikdy nezažil,“ vraví Ivan. Deti vedia veľmi dobre vycítiť ich slabiny a vyčítať im niečo, čo strašne bolí. Obaja sú si vedomí, že to je zapríčinené tým, že osud deti skúšal, keď prišli o mamu, ale aj keď niekoľkokrát menili miesto bývania. „Oni proste nechcú o nás prísť, no na druhej strane nás testujú, koľko vieme uniesť a či nám na nich naozaj záleží,“ domnieva sa Ivan. 

Anna dodáva, že sa deti pýtajú, či budú môcť mať ich priezvisko, ale ona im trpezlivo vysvetľuje, že to nie je možné, keďže majú svojho biologického otca. Dbá tiež, aby s nim mali pravidelný kontakt a všetci sa modlia za jeho zdravie. Na záver len tíško dodá, že o existencii takého sveta nikdy predtým nemala potuchy.

Foto: Stano Stehlik

Nemateriálne darčeky

Daniel oslavoval svoje 12 narodeniny po prvý krát s novou rodinou počas prázdnin v Poľsku, pri Baltskom mori a ostal nepríjemné prekvapený, že nedostal žiaden darček k narodeninám. „My ich učíme, že darčeky nemusia byť len materiálne, lebo najdôležitejší je čas, ktorý im venujeme,“ vysvetľuje Anna a popisuje, že mu každý člen rodiny venoval na narodeniny minimálne 15-minútovú atrakciu, ktorou sa obe osoby tešili. A tak sa Daniel vozil po mori na nafukovacom banáne, skákal na pavúku alebo sa vozil na motorke. Zaujímavé však je, že z tých osláv si chlapec zapamätal krivdu, že nič hmatateľné v ten deň nedostal. A tak Jarinovci zisťujú, že je pred nimi ešte dlhá cesta, kým naučia deti, že existuje aj iný svet ako len ten konzumný. „Deti sú v detských domovoch obdarúvavané hračkami od sponzorov a nimi si kompenzujú prázdno. Nenávidia to, lebo očakávajú, že im niekto dá srdce, no na druhej strane bez toho nevedia žiť,“ domnieva sa Anna.

Foto: Stano Stehlik

Prvé Vianoce

Dom Jarinovcov v Marianke pri Bratislave je ako z rozprávky a priam stvorený na prežívanie najkrajších chvíľ. Tohtoročné Vianoce sú výnimočné – po prvýkrát v novom zložení. Sedemčlenná rodina si sadne za veľký, drevený stôl, ktorý sa nachádza v útulnej kuchyni, ktorá je zároveň aj obývačkou. Teplo domova tu zvýrazňuje ešte krb v strede miestnosti. Útulná  atmosféra, aj keď ešte pred Vianocami naplnená obavami. „Tatianka sníva o bábike a spolužiačkam rozpráva, že ju dostane, ale ja jej vôbec nechcem kúpiť ďalšiu bábiku,“ vysvetľuje Anna. V ich rodine majú najväčšiu hodnotu veci urobené vlastnoručne.

„Neviem, či ten tlak ustojím, lebo sa bojím Tatiankiniho rozčarovania pri štedrovečernom stole. Asi prvýkrát nedostane to, čo si želá v liste písanom Ježiškovi,“ delí sa Anna so svojimi obavami nahlas, ale hneď aj dodáva, ako sa teší na spoločné pečenie a zdobenie perníkov, prípravu štedrovečerných jedál a na všetky chvíle, ktoré spolu strávia. „Je to zázrak môcť s nimi prežívať radosť a ukazovať im to, čo doposiaľ nemali možnosť zažiť,“ prezrádza Anna a spomína na reakciu Daniela, ktorý tento rok prvýkrát videl more a bol prekvapený jeho veľkosťou.

„Radosť spolunažívania s nimi tých všetkých chvíľ, ktoré sú pre nich absolútne nové, odpovedanie na otázky, ktoré nemali komu položiť a ukazovania sveta, ktorý doposiaľ nevideli, to je pre nás najväčšia odmena!“ hodnotí. A na koniec ešte dodáva, ako sa všetci tešia na spoločne víkendové či sviatočne rána, keď sa k nim deti natlačia do postele. Vtedy sú len tak spolu. A len tak sa rozprávajú o tom, čo im príde na um. A to sú tie najkrajšie chvíle života.