Jemné pastelové tapety so vzorom ruží, elegantná komoda z tmavohnedého dreva, na nej dekantér s medovinou, krištáľové poháre, kovový svietnik na tri sviečky a vo váze ruže.

Elegantne zariadenému salóniku vo vile Apimed v obci Dolná Krupá dominuje obraz s portrétom mladej šľachtičnej - je to grófka Mária Henrieta Choteková. Aj preto sa historický zariadená miestnosť nazýva Salónik ružovej grófky, ako uznávanú pestovateľku ruží nazývali.

Mária Henrieta Choteková - jediná ružiarka 

Reprezentatívny, žensky pôsobiaci salónik, si dnes môžete prenajať aj na biznis rokovania za okrúhlym stolom. Grófke, ktorá zomrela v roku 1946, sa tak dodatočne dostáva uznania za to, že sa vypracovala na úspešnú podnikateľku v časoch, ktoré nepriali ani ženám, ani biznisu. V mužskom svete šľachty sa Mária Henrieta Choteková stala renomovanou ružiarkou, ktorú v Európe uznávali a o názor žiadali známi šľachtitelia ruží - muži.

V Dolnej Krupej vybudovala najväčšie rozárium v strednej Európe a jedno z troch najväčších v Európe. Vydávala katológy s vlastným logom, ktoré si navrhla a nakreslila, a ponúkala na predaj ruže z ružovej škôlky, ktorú založila v roku 1918.

Salón ružovej grófky.  Foto - autorka

“Túto miestnosť sme vybrali zámerne, lebo z nej má grófka výhľad na kaštieľ v Dolnej Krupej, ktorého bola poslednou majiteľkou,” vysvetľuje Dáša Dzurechová z medovinárstva Apimed, ktoré dnes prevádzkuje a vlastní najväčšie súkromné rozárium na Slovensku. Hoci pracuje na marketingu, dnes nám robí sprievodkyňu, pretože o živote ružovej grófky veľa vie. Aj z rozprávania miestnych, ktorí si grófku pamätajú, či o nej počuli od svojich starých rodičov a rodičov.

“Veľakrát opakovali, že bola láskavá, milá, milovala prírodu aj ľudí, bola hlboko veriaca. Celým životom chcela ukázať, že nie je panička z kaštieľa, typická grófka, ale jedna z miestnych. Bežne nosila ľudový odev. Hovorila viacerými jazykmi, jej rodná reč bola nemčina, ale doma používala krupanské nárečie, takže takou tvrdou trnavčinou oslovovala všetkých - mužov, ženy, deti i starcov - duša moja. Aj preto ju prezývali dušenka,” rozpráva nám so zanietením grófkin príbeh.

Choteková nežila ako šľachtičné 

Mária Henrieta Choteková, inak sesternica Žofie Chotkovej, manželky rakúskeho arcivojvodu a následníka trónu Rakúsko-Uhorska, chcela žiť iný život, než šľachtičné v jej dobe. Nevydala sa, nemala deti, neužívala si luxusný život v kaštieli. Nechala si postaviť väčší sedliacky dom, v ktorom žila. Miestni ho volali Horný kaštieľ. Bola veľmi vzdelaná a rozširovaniu vedomostí venovala veľa času.

“Rody Brunšvikovcov (kaštieľ vlastnili - poz.red.) a Chotekovcov (zdedili ho po nich - poz.red.), zastávali významné funkcie na cisársko-kráľovských dvoroch, niečo ako dnešný minister financií, takže si potrpeli na vzdelanie, a boli bohatí,” vysvetľuje rodinné zázemie Dáša Dzurechová.

Grófka veľa cestovala a z každej krajiny si doniesla ruže. Postupne sa jej zbierka rozrástla na 5 až 6-tisíc ruží. “Než sama začala podnikať, precestovala všetky európske rozáriá - bola jedinou ženou medzi pánmi ružiarmi. Zistili, že toho veľa vie. Ona ich spočiatku finančne podporovala, ale neskôr ju brali ako rovnocennú partnerku a keď si neboli istí, tak si ju privolali na konzultácie o druhu ruže. Títo ružiari z Európy sa stali jej obchodnými partnermi - veľa ruží vyvážala, robila katalógy v nemčine, z tých sa niektoré zachovali, takže vieme identifikovať niekoľko sto ruží, ktoré mala na predaj,” hovorí Dáša Dzurechová o grófke Chotekovej, ktorú považovali za najväčšiu odbornú autoritu v oblasti kultivácii ruží v Európe.

Foto - autorka

Mária Henrieta Choteková ruže nešľachtila. Jediná ruža, ktorá sa jej ako šľachtiteľke pripisuje, bola Ignis z roku 1934. V Rakúsko-Uhorsku šľachtil ruže Rudolf Geschwind v Krupine. Keď mesto odmietlo pred jeho smrťou prijať vyšľachtené ruže ako dar, grófka poslala koče a previezla ich do Dolnej Krúpej. V roku 1910 zachránila celú jeho zbierku ruží - bolo ich 2000. S tým je spojený aj najväčší rozmach jej rozária.

“To, čo som zočila, prekonalo moje očakávania. Grófka sa so sesterskou láskou ujala sprevádzania spolu s očarujúcim vysvetľovaním. Treba ju označiť za matku ruží, keď ju vidím a počujem, ako deti flóry miluje a oslovuje menom a opisuje ich vlastnosti,“ povedala podľa historických záznamov Geswindova dcéra Mária Müllerová počas návštevy rozária v roku 1930.

Záchrana ruží a rozmach rozária

Bol to veľký počin ružovej grófky. “Zachránila druh mrazuvzdornej ruže, ktorá odolávala zimám, aké vtedy bývali. Dnes ich stále viete kúpiť v Kanade, či v severnom Nemecku,” dodáva naša sprievodkyňa. Najväčší rozmach rozária trval v medzivojnovom období. Posledná objednávka na ruže odišla z Dolnej Krúpy do Průhonic v roku 1937. Podľa zmluvy, ktorá sa našla v archíve, to bola odroda Karmin Pilar.

Druhá svetová vojna obchod s ružami zastavila, grófka tak začala predávať zeleninu, ale financovať už svoje ruže nedokázala. Koniec rozária aj jej život je spojený s koncom 2. svetovej vojny - Červená armáda vyrabovala kaštieľ, rozárium bolo zničené a Horný kaštieľ zbúraný. V chudobe grófku dochovali rehoľné sestry - v roku 1946 zomrela.

Po 2. svetovej vojne robili komunisti všetko preto, aby sa na grófku zabudlo. “Svojou povahou išla proti prúdu - úspešná žena podnikateľka, ktorá sa dostala medzi uznávaným ružiarov, pánov. Vtedy ženy také postavenie nemali - dnes by to bola feministka. Veľmi cieľavedomá, vzdelaná,” hovorí naša sprievodkyňa.

Rozárium ožilo v 21. storočí

Príbeh grófky Chotekovej žil napriek tomu ďalej. Aj preto sa súkromný majiteľ Peter Kudláč a manželkou Máriou, ktorá pochádza z Dolnej Krúpy, rozhodli vrátiť jej meno a ruže tam, kam desaťročia patrili.

“V roku 2016 tu bola betónová džungľa, budovy boli v dezolátnom stave, hral sa tu paintball. Za tri roky sa zbúralo 14 budov, ostala len jedna pôvodna a z tej je krásne zrekonštruovaná reštaurácia. Komín, ktorý vidíte uprostred rozária, pochádza ešte z čias liehovaru,” hovorí sprievodkyňa. Najväčšie súkromné rozárium na Slovensku má dnes úctyhodnú zbierku vyše 2 500 koreňov historických a vzácnych ruží vo viac než 250 odrodách.

Výhľad na rozárium, uprostred komín ako pozostatok liehovaru.  Foto - autorka

“Rozárium musí spĺňať isté kritéria - jedným z nich je, že návštevník má mať pocit, že sa prechádza v encyklopédii a teda každá ruža je označená. Názov, kedy a kto ju vyšľachtil,” hovorí Dáša Dzurechová.

Keď vykopávali základy, našli zvyšky pôvodných menoviek, ktorými grófka označovala ruže. Podľa nich urobili porcelánové menovky s tým istým fondom písma.

Historické ruže v rozáriu v Dolnej Krupej

Dnes je v rozáriu väčšina ruží historických, čo znamená, že sú staršie ako 100 rokov. “Historické ruže sú citlivé a ich pestovanie je náročné, keďže nepoznali súčasných škodcov a klímu, ťažko sa udržiavajú,” hovorí Dáša Dzurechová a prechádza s nami Uličkou šťastia i Uličkou zaľúbených. Je tam najstaršia historická ruža - z roku 1770 autor neznámy.

Nájdete tu aj ružu Rosengräfin Marie Henriette vyšľachtenú pri príležitosti 150. výročia narodenia grófky Chotekovej. Lupienky z tejto odrody používajú miestni medovinári na výrobu medoviny a prepájajú tak rozárium s medovinárstvom.

Ruža Rosengräfin Marie Henriette.  Foto - autorka

“Na výrobu medoviny nemôže ísť chemicky ošetrená ruža, takže na výrobu medoviny používame len ružový záhon. Ruže sa ručne strihajú, aj odlumpienkujú, lupienky sa naložia do medoviny a po pár týždňoch sa to vyfiltruje. Medovinka je elegantná, dezertná - hodí sa po jedle alebo k sladkému,” vysvetľuje sprievodkyňa.

V rozáriu sa presvedčíte, že žiaden iný kvet nemá toľko kultivarov ako ruža - viac ako 30-tisíc. Od drobných až po 4-metrové na oblúkoch. Niektoré sú malé trsy, čo ani nevyzerajú ako ruže, iné sú veľké ako dlaň. Treba to vidieť, ale hlavne vdýchnuť nádhernú vôňu ruží. Najkrajšie obdobie je jún, ale sezóna trvá od konca mája až do septembra. Mnohé odrody kvitnú viackrát, takže zakaždým uvidíte rozárium v inom zložení a inej kráse.

V obci Dolná Krupá, kde žije necelých 2 500 obyvateľov, vás nenadchne iba rozárium. Región Trnava tu hlavne v júni organizuje prehliadky, ktoré sú hneď vypredané.

Pozrieť si v rámci nich môžete zrekonštruovaný kaštieľ, nádherný anglický park s grottou (umelou jaskyňou - poz.red.), farský kostol sv. Ondreja, či mauzóleum Chotekovcov, kde v roku 1946 pochovali aj poslednú príslušníčku rodiny Máriu Henrietu Chotekovú. Na stenách mauzólea nájdete nezvyčajný jav - ošarpané steny vytvárajú na niektorých miestach tvar ruže. Akoby Mária Henrieta Choteková žila stále pre svoje ruže.

Foto - autorka