|
V prízemnom byte v našom dome žije žena, ktorá nechodí do práce už dvadsať rokov. Stará sa o svojich troch synov, manžela, ovdoveného otca a každý víkend k nej príde jej rozvedený brat. Niekedy s deťmi, niekedy sám, podľa toho, ako to na neho vyjde.
Sigalit, tak sa tá žena volá, je tip top žienka domáca. Máme balkón nad ich dvorčekom a tak môžem potvrdiť, že podľa vôní, čo k nám odtiaľ stúpajú aj výborná kuchárka. A ešte aj záhradníčka, lebo jej útulná záhradka je príklad toho ako z minima priestoru vyťažiť maximálny dojem. V živote som ju nevidela neupravenú alebo so zanedbanou manikúrou či neučesanými vlasmi.
Minule bola u nich moja dcéra na narodeninovej oslave, a keď som ju bola vyzdvihnúť, odchádzala som z ich bytu v šoku. Hoci tam asi dve hodiny hostili najmenej dvadsať detí, jej kuchyňa, obývačka, obidve v bielom, boli nepoškvrnené. Keby sa tam v tom momente rozhodli fotografovať pre nejaký časopis o bývaní, nemali by vôbec žiadny problém.
Sigalit stála uprostred davu roztatárených detí s ufúľanými tvárami a tričkami okvackanými zmrzlinou v dokonale vyžehlených snehovo bielych šatách, s perfektným makeupom a širokým úsmevom. Nie, na oslave nemala žiadnu pomoc, ani nemá upratovačku. Všetko robí sama. Videla som, že v podobnom stave šoku pomiešaného s rešpektom a údivom boli aj ostatné mamy.
U Sigalit je všetko biele, čisté, upravené, na svojom mieste. Je to jej spôsob ako sa vysporiadať s chaosom v jej živote. Jej najstarší syn má dvadsať rokov, ale rozumové schopnosti, sociálne zručnosti aj hygienické návyky na úrovni trojročného dieťaťa. Majú ho doma a je to náročné a nielen preto, že má vyše sto kíl a občas im z bytu vybehne nahý. Každý deň ho na pár hodín vozia do denného sanatória, kde sú podobní mladí ľudia ako on.
Tých pár hodín jeho mama využíva na to, aby upratovala, drhla, strihala kríky a vyvárala pre svojich chlapov. Je to jej spôsob ako tomu všetkému čeliť.
Každý má vo svojom živote temné chvíle, jej trvajú už dvadsať rokov. Tak sa ich snaží prekryť bielou.
